Žiadne etnické nepokoje?
Oksana ChelyshevaZoznam problémových miest vo svete je zasa o niečo dlhší. V júni 2010 sa v nepokojoch začalo zmietať Kirgizsko. Na juhu krajiny, v regiónoch Oš a Džalalabád, ktoré susedia s Uzbekistanom, prepukli konflikty medzi Kirgizmi a Uzbekmi. Okrem nedávnej humanitárnej katastrofy alebo pravidelných štátnych prevratov Kirgizsko často nevídame na stránkach vplyvných medzinárodných médií. Pritom ide o jednu z križovatiek svetovej politiky. Keďže Kirgizsko hraničí s Afganistanom, Uzbekistanom a Kazachstanom, pritiahlo pozornosť Ruska aj USA, ktoré súťažia o vhodnú základňu, z ktorej budú môcť ľahšie kontrolovať túto časť Ázie. Navyše Kirgizsko bolo doteraz sekulárnym štátom, ktorý odolával všetkým pokusom fundamentalistov posilniť si dominanciu v regióne.
Politický zmätok, ktorý zasiahol juh Kirgizska nemožno vyriešiť, kým neporozumieme tomu, kto stojí za masakrami v regiónoch Džalalabád a Oš. Úrad generálneho prokurátora v Kirgizsku začal trestné stíhanie vo veci masovej vraždy a vzbúr už 12. júna. Viacerí ľudia boli obvinení z organizovania masových nepokojov a podnecovania k etnickej nenávisti. Podľa oficiálneho vyšetrovania sú hlavnými vinníkmi tragédie teroristické organizácie Islamské hnutie Uzbekistanu a Únia islamského džihádu a aktívne im pomáhali členovia rodiny a predstavitelia klanového režimu Kurmanbeka Bakijeva, zvrhnutého v apríli 2010.
Kirgizské silové zložky zo všetkého plošne obvinili etnických Uzbekov. Čistky a policajné záťahy sa odohrávali len v uzbeckých dedinách a mestských častiach. Šéfredaktor uzbeckých novín Ulugbek Abdusalamov, imám Bilálovej mešity v Džalalabáde Muhammad son Achmedov, a ľudskoprávny aktivista Azimjon Askarov boli zajatí pre obvinenie z podnecovania etnickej nenávisti. Všetci sú etnickí Uzbekovia. Mnohí novinári, politológovia, politici a ľudskoprávni aktivisti v Kirgizsku pochybujú, že vyšetrovanie prebieha nestranne. Sú presvedčení, že skôr než vinníkov hľadajú úrady obetného baránka. Priznania získavajú mučením. Tolekan Izmailova, šéfka ľudskoprávnej skupiny Občania proti korupcii počula z jednej z policajných budov nárek mučených ľudí. Nedovolili jej, aby navštívila zatknutých. Nurbek Toktakunov, právnik ľudskoprávneho aktivistu Azimjona Askarova je presvedčený, že jeho klient sa stal obeťou pomsty ľudí, ktorí roky mučili zadržaných. Askarova nenávideli za to, že kým bol na slobode, proti takým praktikám odvážne bojoval.
Ľudskoprávni aktivisti volajú po medzinárodnom vyšetrovaní. Vyzvali dočasnú vládu, aby uznala jurisdikciu Medzinárodného trestného tribunálu. Požadujú tiež garantovanie prístupu Medzinárodnej vyšetrovacej skupiny, ktorú vedie fínsky diplomat Kimmo Kiljunen. Hoci Roza Otumbaeva, šéfka dočasnej vlády, im prisľúbila prístup, zelená ešte nesvieti. To isté sa týka policajnej zložky OBSE, zloženej z 50 policajtov, ktorí by mali monitorovať a trénovať kirgizskú políciu. Hoci majú len úzky mandát, dočasná vláda neumožnila ich nasadenie.
Voľby, drogy, peniaze
Udalosti na juhu majú aj komplexnejšiu verziu. Obe strany, Kirgizi aj Uzbekovia, boli pripravené na útok a obranu. Nie za všetko je však zodpovedný Bakijev, prezident zvrhnutý v apríli 2010. Nie je výlučne ani v rukách klanu Bakijevových úradníkov, kamarátov a známych. Sú tu aj ďalšie faktory. Bakijevovci mali v Džalalabáde dosť veľa nepriateľov. Vládli na juhu zastrašujúc a ničiac svojich politických a obchodných konkurentov. Jeden z prezidentových bratov, Ahmad, nekontroloval iba mesto, ale aj celý región. Ďalší, Žanyš, bol úzko prepojený so zločineckými kruhmi, ktoré mali pod kontrolou drogový obchod.
Keď aprílová revolúcia zmietla Bakijevov klan, pre afganských drogových dílerov zrazu vznikol problém, ako pokračovať s tranzitom drog cez Kirgizsko. Chvíľu vyčkávali a potom sa dali do reči s viacerými predstaviteľmi dočasnej vlády. Podozriví zo styku s afganskými drogovými dílermi sú dvaja z jej členov. Omurbek Tekebajev, zodpovedný za reformu ústavy, a Azimbek Beknazarov, ktorý má v portfóliu silové zložky a súdnictvo. Nepodarilo sa im však dohodnúť na cene. Afganskí obchodníci si teda zaplatili žoldnierov a drogy sa pokojne cez Kirgizsko transportujú ďalej.
Nepochybne majú aj Uzbeci svoj diel zodpovednosti. Uzbeckú komunitu na juhu viedol Kadyrjan Batyrov. Jeden z najbohatších ľudí južného Kirgizska Batyrov sa pustil do rokovaní s Tekebajevom o svojom podiele v politickom koláči Kirgizska. Podozrievajú ho z toho, že stál za zapálením Bakijevových domov v Džalalabáde v máji tohto roka. Kirgizská tlač tieto udalosti okamžite prezentovala heslom „Uzbek páli domy Kirgiza". To bol katalyzátor negatívnej reakcie zo strany Kirgizov napriek faktu, že „Maximove dane" a sedem rodín jeho otca boli každému tŕňom v oku.
Navyše v deň, keď boli zapálené Bakijevove domy, sa v miestnej uzbeckej televízii objavil Kadyrjan Batyrov. Navrhol vytvoriť Ľudovú milíciu, ktorá by sa skladala zo sto Uzbekov a sto Kirgizov. Batyrov garantoval ich plat 5 000 somov z vlastného vrecka. Bakijevove kruhy obvinil z toho, že stáli za nepokojmi: „ Kým sa zo svojich činov nebudú zodpovedať Bakijevovi spoločníci, náš národ nebude mať pokoja. Takže chyťte ich, priveďte ich do našej centrály." Keď Batyrov zistil, že tí, čo mu sľubovali moc výmenou za hlasy Uzbekov vo voľbách, len zavádzali, stavil všetko na požiadavku autonómie južného Kirgizska a uznanie uzbeckého jazyka ako druhého oficiálneho.
Devätnásteho mája sa do ulíc Džalalabádu vydala kirgizská mládež: „Uzbeci načisto prišli o rozum. Nech sa Batyrov ospravedlní." Začali biť Uzbekov, ale zmätok utíchol v priebehu jedného dňa. Batyrov sa začal skrývať. Údajne mu pomáhal Tekebajev, jeho „spolupracovník" v deľbe mocenského koláča a autor novej ústavy. Redaktor novín Moskovskij Komsomolec-Ázia Ulugbek Babakulov hovorí: „Predpokladám, že rokovali o výmennom obchode. Tekebajev potreboval uzbecký elektorát. Zdá sa, že navrhol Batyrovovi, že spacifikuje kirgizskú mládež výmenou za hlasy Uzbekov. Možno dokonca Batyrovovi sľúbil, že ho dostane do parlamentu a uznajú oficiálny štatút jazyka."
Kým Batyrov utiekol, musel varovať Uzbekov, že sa chystajú pogromy. A Uzbeci sa začali pripravovať. Popoludní 10. júna sa na hipodróme v Džalalabáde zhromaždilo dvetisíc až päťtisíc Kirgizov. Väčšina z nich boli stúpenci bratov Tekebajevovcov - Omurbeka a Asylbeka. Dav sa čoskoro rozdelil na dva prúdy a išiel na Uzbekov. Po ceste sa zmocnil zbraní z vojenskej jednotky v meste vrátane obrneného transportéra.
Začali sa pogromy. Uzbeci úder opätovali. Podľa ľudskoprávnych obhajcov z Džalalabádu typ rán hovorí veľa o povahe boja: kým úrazy Kirgizov boli spôsobené najmä ťažkými predmetmi, Uzbeci mali strelné rany. Dočasnej vláde sa nepodarilo lokalizovať konfliktnú oblasť. Naopak gangy ozbrojených Kirgizov sa presunuli do mesta. Tieto polovojenské formácie v podstate poslúchali Beknazarova a Tekebajeva.
Beknazarov šokujúco potvrdil účasť svojho syna na udalostiach v Džalalabáde. Kirgizská novinárka Elena Agejeva napísala: „Syn sa vydal na juh bez ockovho súhlasu. Potom, keď už bol na pochode, zavolal ockovi a sťažoval sa, že im zlí a chamtiví policajti nedajú zbrane. Čo urobil dobrý ocko?" Novinárka cituje ocka: „Zavolal som miestnej polícii a vydal príkaz, aby im zbrane vydali." Mimochodom, tento syn je teraz jedným z prokurátorov, ktorí vyšetrujú „nepokoje".
Udalosti v Oši sa začali 10. júna. Tentoraz však útok spustili Uzbeci. Tvrdia to ľudskoprávni aktivisti. Mladí agresívni Uzbeci sa začali zhromažďovať blízko hotela Alai. Väčšina z nich nepochádzala z Oša. Všetci mali čierne tričká. Uzbeckí staršinovia sa im následne usilovali vyhovoriť násilie a presvedčiť mládež, aby išla domov. Takmer sa im to podarilo, ale v dave boli provokatéri. Starším sa podarilo mladých zadržať asi do tretej ráno, zachránili tak životy kirgizských študentov na internáte Ošskej univerzity, nachádzajúcom sa blízko hotela Alai.
Mestom sa však začala šíriť informácia, že jedno z dievčat znásilnili a odrezali mu prsia.. Kirgizskí ľudskoprávni aktivisti našli evakuovaných študentov a riaditeľa internátu, nik z nich však túto informáciu nepotvrdil. Ale klebeta zafungovala ako katalyzátor.
Pred dvanástym júnom nemocnice prijímali zranených, popálených a zabitých Kirgizov. Uzbeci, ktorí ich napadli, boli ozbrojení zbraňami vlastnej výroby. Zranených poliali benzínom a zapálili. Tí, čo prežili, priniesli informáciu do kirgizských dedín. Muži z okolitých oblastí začali prichádzať do mesta. Potom Kirgizi získali podporu od armády, ktorá sa pohybovala v transportéroch, a kryla ich.
Teraz prišiel rad na uzbecké susedstvá. Členovia dočasnej vlády si začali uvedomovať, že na katastrofe majú svoj podiel. Beknazarov prišiel do oblasti na helikoptére a usiloval sa upokojiť dav. Keď Kirgizi požadovali, aby sa stiahol z politiky, odpovedal: „Toho sa nikdy nedočkáte." To rozhnevalo dav. Beknazarova a generála Isakova, ktorý ho sprevádzal, takmer ukameňovali.
V tom čase už boli domy Uzbekov pooznačované. Tých značiek som videla veľa. Informáciu o tom, ktorý dom patrí Uzbekom, musel poskytnúť len starosta Oša Melis Myrzakmatov, ktorý je takisto jedným z Bakijevových ľudí. Myrzakmatov je známy blízkymi väzbami na zločinecké kruhy a neskrýva svoje nacionalistické názory. Šestnásteho júna ho dvaja vicestarostovia obvinili z organizácie masakrov a odstúpili.
Keď som navštívila Biškek, predstavitelia Uzbekov mi ukázali svoje otvorené listy misiám OSN a Červeného kríža v Uzbekistane a prezidentom Ruska a Uzbekistanu. Myrzakmatova a polovojenské jednotky, ktoré kontroluje, obviňujú zo spoluorganizovania masakrov. V zásade pogromy organizovali Kirgizi, ktorí v Oši nebývajú. Domy Kirgizov, ktorí chránili Uzbekov, boli spálené. „Zradcovia" boli bití. Svedectvá ľudí, ktorých zachránili príslušníci inej etnickej skupiny, svedčia o mnohom.
Ľudská diplomacia
Jedna staršia Kirgizka s dcérou schovali v dome päťdesiat uzbeckých susedov a ďalších dvadsať v pivnici. Pýtam sa jej, ako sa jej podarilo zachrániť ich. Hovorí: „Vždy sme nažívali dobre. Keď začali vzbury, zablokovali sme vstupy do ulíc. Susedov som pozvala k nám. Keď vzbúrenci búchali na brány, žiadala som ich, aby odišli. Poslúchali príkazy niekoho, kto to kontroloval." Vypočula som si príbeh kirgizského dievčaťa, ktoré z ohňa vytiahlo troch Uzbekov a autom ich odviezlo do ich susedstva. Potom s nimi ostala týždeň a uzbeckí staršinovia ju odovzdali kirgizským ľudskoprávnym aktivistom.
Ďalšie dievča, etnická Tatárka, hovorí: „Keby sme len vedeli, že Tatárov sa nedotknú. Mohli sme niekoho zachrániť. Namiesto toho sa moja rodina ukrývala spolu s Uzbekmi v podkroví domu kirgizských susedov. Potom ich niekto nahlásil militantom. Našim hostiteľom sa podarilo zachrániť ľudí cez zadné okno. Ale potom ich militanti zbili a spálili im dom."
S generálom Nijazovom som sa stretla v jeho úrade. Miroslav Nijazov bol za sovietskych čias šéfom KGB v Džalalabáde. Potom bol štátnym tajomníkom ministra pre národnú bezpečnosť Kirgizska. Hovoril o tom, ako zhromaždil medzinárodný tím 80 ľudí, Rusov, Kirgizov, Uzbekov, Azerov. Štrnásteho júna dorazil s ďalším generálom Zamirom Moldaševom do dediny Massa v okrese Nooken. Generál hovorí: „Poriadok sme obnovili za týždeň. A bez jediného výstrelu. Tam, kde sme boli, nebol nijaký masaker, nijakí zabití civilisti, nijaké podpaľačstvo."
Overujem si generálove tvrdenia. Miestni ľudskoprávni aktivisti mi poskytli správu o situácii v dedine. Citujem: „Podľa našich pracovníkov a partnerov zapojenie tejto jednotky veľmi napomáhalo zadržaniu možného konfliktu v regióne. Dedina sa nachádza na hranici Kirgizska a Uzbekistanu a je husto osídlená Kirgizmi a Uzbekmi. Vďaka krokom generálovej jednotky sa konflikt do dediny nešíril. V dedine je ruská škola, kirgizská škola a tri uzbecké školy. Väčšina obyvateľov sú teda Uzbeci. Je považovaná za nebezpečnú zónu. Kroky generálov Nijazova a Moldaševa zabránili, aby sa sem rozšíril konflikt a aby sa obyvateľstvo muselo vysťahovať v snahe nájsť bezpečie. Pýtam sa Miroslava: „Ako sa vám to podarilo?" Odpovedá krátko: „Sme ľudia z armády. Išlo nám o tri ciele: „Po prvé, bolo treba ukázať silu. Potom sme zablokovali všetky cesty do dediny a zriadili kontrolné stanoviská. Potom sme odzbrojili populáciu. A potom sme sa začali s ľuďmi rozprávať. Ľudská diplomacia pomohla."
(Autorka je ruská novinárka, žije vo Fínsku.)
