Foto: CreativeCommons/www.GlynLowe.com

Euro jako záruka bezpečnosti

Pobaltská Litva se stala počátkem tohoto roku další zemí, která rozšířila řady eurozóny. V eurozóně, která je zcela oprávněně považována za jádro Evropské unie, je tak už celé Pobaltí. Když si uvědomíme, že před dvaceti ...

Foto: president.gov.ua

Nový rok – nová ukrajinská politika

Známe tváre ukrajinskej vlády Verchovna rada Ukrajiny 3. decembra odhlasovala dekrét, na základe ktorého bola vymenovaná nová ukrajinská vláda. Poslanci okrem ministerského kabinetu opäť podporili aj premiéra Arsenij...

Photo: CreativeCommons/ Narenda Modi

Geopolitické zbližovanie Číny a Indie ohrozuje spor o vytýčenie hranice

Vzostup Číny a Indie ako hlavných veľmocí v Ázii mení dynamiku ich bilaterálneho vzťahu. Počas návštevy čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga v septembri 2014 v Indii obidve krajiny podpísali trinásť dohôd, ktoré okrem inéh...

Foto: CreativeCommons/mirsasha

Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA

V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokratov. Napriek tomu, že...

Foto: CreativeCommons/Robert Molnar

Orbánova búrka

Rok 2014 mal byť pre maďarského premiéra Viktora Orbána triumfálnym rokom. Fidesz v posledných troch voľbách získal pohodlnú väčšinu. ...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#157 (24) {
  ["ID"]=>
  int(976)
  ["post_author"]=>
  string(2) "29"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_content"]=>
  string(11499) "Čo na to verejnosť?

Diskusia o tom, aký postoj zaujať voči Rusku, ale aj samotná interpretácia diania v Ukrajine sa odohrávajú najmä v rovine politického diskurzu. Ak si odmyslíme anonymné nenávistné komentáre na internete, o názoroch verejnosti  vieme veľmi málo. Ešte v júni 2014 sa realizoval reprezentatívny výskum Inštitútu pre verejné otázky v spolupráci s denníkom SME.  Jeho výsledky – možno na prekvapenie mnohých – ukázali, že slovenská verejnosť hovorí jasným hlasom, čo sa týka práva Ukrajincov rozhodovať o osude svojej krajiny (výrazná väčšina – až 83 % respondentov – súhlasila s názorom, že „svoju budúcnosť by si mali demokraticky zvoliť Ukrajinci sami a Rusko by do toho nemalo zasahovať“, opačný názor vyslovilo iba 8 %).

Táto jednoznačnosť sa však oslabila, keď sme otázku položili inak, v duchu cynického „reálpolitického“ postoja: „Ukrajina je súčasťou ruskej sféry vplyvu a Rusko má právo tam zasahovať,“ – odmietavú odpoveď uviedla dvojtretinová väčšina respondentov (64 %), ale až 19 % súhlasilo a 18 % nevedelo odpovedať. V súvislosti s touto krízou je dôležité aj to, ako verejnosť vníma naše členstvo v Aliancii. Podľa daného výskumu je 58 % ľudí presvedčených, že členstvo v NATO je pre našu krajinu zárukou bezpečnosti. Avšak približne štvrtina ľudí to tak nevidí.[1] Zhruba rovnaký je aj podiel tých, ktorí hovoria: „Keby Rusko zaútočilo na ktorúkoľvek z členských krajín NATO, je povinnosťou Slovenska podieľať sa spolu s inými členskými krajinami na jej obrane.“ Na druhej strane je však evidentná zdržanlivosť občanov k posilneniu vojenskej prítomnosti NATO na našom území kvôli rusko-ukrajinskej kríze. V názoroch verejnosti sa teda prejavuje jasné odmietnutie zasahovania Ruska do záležitostí Ukrajiny, ale aj známy odstup nezanedbateľnej časti verejnosti od našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v Aliancii, inými slovami pretrváva skôr mentalita „konzumentov bezpečnosti“ ako prihlásenie sa k spoluzodpovednosti za jej garantovanie.

„Neukotvenosť“ názorov bežných ľudí a „nezorientovanosť“ v takýchto zložitých medzinárodných otázkach je celkom pochopiteľná. Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy sú na okraji záujmu, dominujú každodenné problémy bežného života. Podobnú situáciu ukázal prieskum CVVM aj v susednej Českej republike. Pre veľkú časť verejnosti je dianie na Ukrajine „neprehľadné“, iba menšia časť verejnosti (približne 40 % ) má vytvorený jasný názor na to, čo sa tam vlastne deje. Takýto stav na Slovensku potvrdil aj aktuálny prieskum agentúry Focus pre Hospodárske noviny zo septembra 2014 (HN, 10. – 12.10. 2014). Podľa neho viac ako polovica obyvateľov Slovenska nemá na dianie na Ukrajine názor; takmer polovica opýtaných považuje podporu sankcií proti Rusku za nesprávnu, 30 % za správnu. „Slováci by boli radšej, keby ich problémom zostalo to, či budú mať plnú chladničku, či budú otvorené potraviny a či tam budú mať nejaké výhodné akcie,“ komentuje výsledky Ivan Dianiška z Focusu.

Čo hovoria politici? 

Rusko-ukrajinská kríza odkryla celý „vejár“ názorov politikov. Jeho krajné póly personalizujú predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) a predseda Zahraničného výboru František Šebej (Most-Híd). Podľa Blahu „sme k sankciám skeptickí, lebo pochybujeme, že by viedli k želanému cieľu zmeniť postoj Ruska k Ukrajine, a na druhej strane nám sankcie ubližujú.“ Dodáva však, že „rešpektujeme spoločný postup členov EÚ“. Na opačnom názorovom póle stojí poslanec Šebej, ktorý tvrdí, že „sme za sankcie, pretože je to jediný spôsob, ako odpovedať na porušovanie medzinárodného práva zo strany ruskej federácie v prípade zasahovania na Ukrajine.“[3] Občan, vyber si.

Dôležitým aktérom v otázke rusko-ukrajinskej krízy je, pochopiteľne, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré v minulých mesiacoch vyvíjalo zvýšenú aktivitu aj na poli bilaterálnych vzťahov s Ukrajinou. Minister Miroslav Lajčák opakovane zmierlivo zdôrazňuje, že „je v našom záujme, aby krajina na východ od nás bola silná, demokratická a prosperujúca. Sme pripravení ponúknuť pomoc a podeliť sa o naše skúsenosti z transformácie a reformných procesov. Musí na to však byť ochota aj z druhej strany; reformy nemôžu byť nanútené zvonka, impulz na ne musí prísť od samotných ukrajinských politikov“.[2]

A čo hovorí premiér? Kam mieri a na čo apeluje jeho rétorika vo vzťahu k domácemu publiku? Aké komunikačné rámce používa? Jeho vyjadrenia sú zaujímavé aj preto, lebo pre značnú časť populácie je najdôveryhodnejším politikom a dôležitým komunikátorom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že premiér vo svojich vyhláseniach stavia najmä na tom, že slovenská verejnosť má tradične relatívne väčšiu afinitu voči Rusku, necíti tú historicky podmienenú ostražitosť Poliakov, ani skeptický odstup Čechov. A je jedno, či je to panslavistická vzájomnosť, nedostatok obáv, väčšia zhovievavosť voči obdobiu, keď sme boli so Sovietskym zväzom spojení na večné časy alebo sympatie k rusofilským politikom (ako napr. Ján Čarnogurský), tento sentiment na úrovni verejnosti tu jednoducho je.

Hlbší pohľad pod povrch premiérových vyhlásení však ukazuje, že ide skôr o komunikačné rámce smerujúce k iným rozšíreným vzorcom uvažovania, ktoré sú neraz zdrojom voličskej podpory práve pre vládnucu stranu a jej predsedu. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že pre pokračujúce spory dôjde začiatkom budúceho roka k výpadku dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu do Európy,“ vyhlásil premiér začiatkom septembra v televízii TA3. Implicitné dokončenie tejto vety pre voličov znie – ale nebojte sa, ochránim(-e) vás. V duchu „Chránime vás pred strachom a neistotou, ktoré vo vás vyvoláme“ Smer úspešne agitoval pred voľbami 2010.

Druhý apel znie – kde sa veľkí bijú, malí nemajú čo hľadať: „Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide... Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyve na Ukrajine.“ Opäť nejde len o zahmlievanie podstaty sporu, ale aj apel na rozšírený pocit (i historickú skúsenosť). Slovensko ako malá krajina, ktorá sa nemá nechať zatiahnuť do sporov „veľkých“ – ostať mimo konfliktov a chrániť si svoju „ostrovnosť“ a svoje – predovšetkým –  materiálne istoty. Určite to nie sú vyjadrenia hodnotovo založenej zahraničnej politiky.

Na tretí podtext premiérových vyjadrení už poukázali viacerí – posilňovanie rozšírenej ľudovej schizofrénie: zoskupenia, ktorých sme členmi už desať rokov, sú „oni“, a nie „my“, my stojíme mimo, nás sa to netýka. Premiér napr. tvrdí, že ak by prišla požiadavka na vojenskú základňu NATO na území Slovenska, odmietol by ju. V tejto súvislosti dokonca hovorí o „cudzích“ vojskách. To, čo sa tu malo budovať už 10 rokov – povedomie „my sme NATO“, sa nielen neformuje, ale v zárodkoch oslabuje.

Ak sme v polovici 90. rokov minulého storočia hovorili, že Slovensko sa Mečiarovou politikou „sebadiskvalifikovalo“ zo vstupu do NATO (a EÚ), dnes Marián Leško v súvislosti s vyjadreniami premiéra výstižne hovorí o „samospochybnení“.[3] Našťastie, tentokrát je to len verbálne samospochybnenie, kým za Mečiara to bolo naopak – naša garnitúra sa slovami k integrácii hlásila, ale reálne robila všetko pre to, aby nás diskvalifikovala.

Čo z toho vyplýva? 

Je všeobecne známe, že v zahraničnopolitických otázkach je verejnosť menej zorientovaná a kvalifikovaná ako v otázkach domácej politiky. Aj preto zohrávajú pri formovaní názorov výraznejšiu úlohu politici, ktorí ponúkajú hotové interpretačné rámce nielen toho, čo sa deje, ale aj to, aké sú možné konzekvencie na bežný život občanov. Lídersky viesť verejnú mienku, alebo na ňu iba reagovať, robiť a hovoriť to, čo ľudia očakávajú? To je zložitá otázka, ktorá nemá jednoznačnú odpoveď. Medzi responzívnosťou a zodpovednosťou vedie tenká línia, a práve v medzinárodných otázkach by politici mali viac uplatniť líderstvo a schopnosť získať verejnosť pre svoje postoje silou argumentov. Ak by to nedokázala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, dnes v NATO nie sme – podpora verejnosti pre tento krok dosiahla stabilnú a jasnú väčšinu až v roku 2002. Dovtedy kolísala a podliehala výkyvom v dôsledku rôznych externých faktorov.

Slovensko na úrovni verejnej mienky ani v minulých rokoch nepreukazovalo silnú transatlantickú identitu, zaznievali názory, ktoré by sme mohli označiť ako „geopolitická bezstarostnosť“ – sme bezpečná krajina, nikto nás neohrozuje, sme ostrovom v globalizovanom oceáne, ktorého sa problémy iných krajín netýkajú. Toto zahľadenie do seba má svoje  historické „koordináty“, ale to by sme už zachádzali priďaleko. Napriek všetkým deficitom sa v minulých rokoch podarilo dosiahnuť jednoznačne väčšinovú podporu nášho členstvu v Aliancii a obraz krajiny hodnotovo (nielen formálne) ukotvenej v západných zoskupeniach.

Premiérove vyjadrenia síce môžu povzbudiť všetky „spodné prúdy“ antiamerikanizmu, tretích ciest a konšpiratívneho myslenia, ale, našťastie, dostatočne hlasno počuť aj iných a relevantná časť verejnosti si snáď vyberie ten správny smer. K tomu môže výrazne prispieť zodpovedná komunikácia politikov.


[1] Podobné čísla na podobnú otázku ukázal v minulom roku aj prieskum GMF Transatlantické trendy. V roku 2014 Slovensko nebolo medzi krajinami, kde sa tento výskum realizoval.
[2] Anketa medzi poslancami NR SR na tému sankcií voči Rusku. Hospodárske noviny, 10. – 12.10. 2014.
[3] Leško, Marián: Ficov falošný obraz (aliancie). Trend, 2014/38, s. 18 – 21.
" ["post_title"]=> string(59) "Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti " ["post_excerpt"]=> string(702) "Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, anexia Krymu a ďalšie kroky zamerané na destabilizáciu nášho východného suseda spustili na Slovensku polarizovaný diskurz. Súhlasím s analytikom Alexandrom Dulebom, ktorý hovorí, že prebiehajúca diskusia nie je diskusiou o Rusku, ani Ukrajine, ani EÚ či NATO, ale o nás samých, o charaktere Slovenska, o zmysle uplynulých dvadsiatich rokov. Preto je celkom oprávnené pozrieť sa aj na obraz slovenskej verejnej mienky i posolstvá, akými ju politici oslovujú. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(55) "rusko-ukrajinska-kriza-ako-obraz-slovenskej-spolocnosti" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=976" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/Anry

Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti

Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, ane...

object(WP_Post)#298 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1196)
  ["post_author"]=>
  string(2) "22"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_content"]=>
  string(7770) "Stredná Európa ako výzva americkej zahraničnej politiky

Prezident Obama nezaháľal a hneď po voľbách v roku 2012 sa napriek politickej tradícii rozhodol byť silnejší ako bývali jeho predchodcovia počas vyčkávacieho „lame duck“ obdobia do konca prezidentského mandátu. Na presadenie politík, ktoré mu už nemôžu veľmi uškodiť, môže použiť takzvaný executive action (vládny príkaz), ktorý má silu zákona a nemusí byť schválený v Kongrese. V domácej politike Obama sprísnil rétoriku o imigračnej reforme a udelil špeciálny štatút takmer piatim miliónom nelegálnych imigrantov v Spojených štátoch, ktorý by im mal v budúcnosti zabezpečiť legálny pobyt. V zahraničnej politike prišlo rozhodnutie vymeniť Chucka Hegela na poste ministra obrany. Biely dom to zdôvodnil najmä neschopnosťou Hegela čeliť novým hrozbám, ako je boj proti teroristickej skupine ISIL. V decembri Barack Obama a kubánsky prezident Julian Castro uvoľnili takmer 60 rokov napäté vzťahy medzi Kubou a USA.

Jednou z najdôležitejších zahraničnopolitických výzev, ktorým Obama čelí, ostáva aj stredná Európa. Tá sa od ostatných geopolitických problémov líši tým, že iné ohniská, ako Afganistan a hrozba medzinárodného terorizmu, sú kombináciou politických a vojenských riešení. Príkladom je bombardovanie spojené s podporou umiernených skupín a spriatelených vlád v regióne v prípade boja proti Islamskému štátu Sýrie a Iraku a diplomacia a podporno-cvičiteľská misia v prípade Afganistanu. Ruská agresia a následná informačná vojna majú, naopak, len politické riešenie. Zo strany Ruska pre štáty Aliancie otvorený konflikt dnes nehrozí a Spojené štáty ho s Ruskom ani nezačnú. Konflikt, ktorý aktuálne Európe hrozí, je asymetrickejší a dlhodobý. Preto je dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitý aktívny prístup politických a nepolitických elít v regióne Vyšehradskej štvorky k odkazu transatlantického partnerstva, ktoré bolo práve pre jeho európsku časť prospešné už od konca prvej svetovej vojny.

Uplynulo päť rokov, odkedy lídri a analytici zo strednej a východnej Európy, vrátane Martina Bútoru, Michala Kováča a Václava Havla, adresovali list novozvolenému prezidentovi Obamovi, v ktorom ho žiadali, aby nezabúdal na Európu a prehodnotil svoju politiku voči Rusku, čím mal zmierniť ich vzájomné vzťahy a hľadať spoločné zahraničnopolitické záujmy. Je otázne, do akej miery išlo len o odhad alebo legitímnu obavu zo strany krajín, ktoré si ruskú (sovietsku) agresiu odskúšali na vlastnej koži. Americká politika „reštartu“ ako taká síce chybná nebola, ale autori listu mali pravdu v tom, že analytici v Bielom dome dlhodobo podceňovali ruskú doktrínu, ktorá hovorila okrem iného i o potrebe chrániť svojich občanov aj za hranicami Ruska, a stala sa tak nepriamou hrozbou pre susedné štáty. Výzvy však existujú na oboch stranách Atlantiku. Na severoamerickom kontinente ide v prvom rade o pochopenie situácie v krajinách strednej Európy a vývoj myslenia v súvislosti s ruskou inváziou, najmä prejavy panslovanstva medzi niektorými politikmi a ignorovanie histórie zapájania sa Ruska a jeho predchodcu – Sovietskeho zväzu – do vnútorných politík. Reakcia na krízu na Ukrajine zo strany USA bola zo začiatku skôr rozpačitá. Biely dom gratuloval novozostavenej vláde Jaceňuka bez toho, aby bola legitímne zvolená, a takisto sa z amerického ministerstva zahraničných vecí ozývala ostrá kritika voči EÚ a jej neschopnosti riešiť krízu na Ukrajine promptnejšie v dobe, ke´d Spojené štáty uvaľovali na Rusko sankcie. Na opačnej strane ide o potrebu ukončenia závislosti od Spojených štátov, a to najmä vojensky. EÚ a európska časť NATO nemôžu byť pre Ameriku len pobočkami jej záujmu. Musia operovať sebavedomo a ako samostatné jednotky, ktoré sa v prípade napadnutia vedia brániť. Dnes nie sú krajiny V4 schopné splniť ani tie najzákladnejšie záväzky vyplývajúce z členstva v NATO, ktoré sa týkajú predovšetkým vývoja obranných spôsobilostí a udržania obranného rozpočtu na úrovni 2 %. 

Zapojenie Ameriky v regióne a úlohy V4

Obama má príležitosť dostať sa do pozitívneho povedomia stredoeurópskych jastrabov, ktorí volajú po intenzívnejšej prítomnosti Spojených štátov v Európe. To nič nemení na fakte, že európska časť NATO musí čo najskôr zaujať stanovisko k budúcnosti spôsobilostí jednotlivých štátov na kolektívnu obranu. Amerika stále platí väčšiu časť účtu za obranu euroatlantického priestoru. A ako medzi demokratmi, tak aj medzi republikánmi sa ozývajú hlasy, ktoré striktne odmietajú status quo. Spojené štáty investovali do doslovného vybudovania západnej Európy a neskôr postavenia východnej Európy na nohy po skončení 2. svetovej vojny 160 miliárd dolárov dnešnej hodnoty.

Spojené štáty stále vnímajú všetky krajiny V4 ako partnerov a spojencov. V najbližšej dobe určite nebudeme svedkami úplného zmazania amerických stôp v regióne. Washington bude naďalej podporovať vojenské cvičenia a regionálnu spoluprácu v oblasti obrany a bezpečnosti. Počas svojej návštevy v Európe začiatkom júna 2014 prezident Obama oznámil, že požiada Kongres o jednu miliardu dolárov, aby zvýšil americkú prítomnosť v Európe v rámci iniciatívy „European Reassurence Initiative“[1]. Iniciatíva bola v plnej sume zahrnutá do obranného rozpočtu na rok 2015. Ide o jasné stanovisko a prísľub, že Spojené štáty stále považujú región V4 za kľúčový a sú pripravené podieľať sa na zvyšovaní spôsobilostí jednotlivých štátov.

V krajinách V4 však musí dôjsť k urýchlenej sebareflexii. Po roku 2004 stratila Vyšehradská štvorka svoj jasný cieľ, ktorým bola dovtedy euroatlantická integrácia. Hnacím motorom spolupráce bola konsenzuálna túžba ekonomického rozvoja, politickej a bezpečnostnej stability. Dnes, pätnásť rokov od vstupu troch krajín z V4 do NATO a desiatich rokoch od vstupu celej V4 do EÚ, zažíva región stagnáciu a len ťarbavo sa orientuje na geopolitickej mape. Priepasť medzi jednotlivými krajinami vo vnímaní bezpečnostných hrozieb, a najmä ich reakcie na ne, sa zväčšuje. Situácia vo V4 tak pripomína situáciu z 90. rokov, keď sa do vlád dostávali populisti, ktorých zahraničné politiky boli slepé a krátkodobé. Dlhodobé vnímanie transatlantických vzťahov ako pozitívneho prepojenia Európy a Ameriky sa oslabuje a lídri V4 sa od nich viac či menej otvorene odkláňajú.

Jedno ostáva isté. Stredná Európa ešte nestratila svoju atraktivitu a o jej geopolitickej dôležitosti dnes netreba presviedčať ani Washington. Súčasný aj budúci prezident Spojených štátov si ju na mape nájdu. Ale ostáva to na predstaviteľoch týchto krajín, ako dlho im to bude trvať.


[1] 440 miliónov by malo ísť na rotácie v Európe, 250 miliónov na zlepšenie vojenskej infraštruktúry v strednej a východnej Európe, a 75 miliónov na NATO cvičenia
" ["post_title"]=> string(47) "Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA" ["post_excerpt"]=> string(837) "V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokratov. Napriek tomu, že voľby boli v prvom rade o domácej politike, sa do debát častokrát dostávali aj zahraničnopolitické témy ako kríza na Ukrajine alebo boj proti Islamskému štátu. Pre Baracka Obamu ako prezidenta to boli posledné voľby; v tých o dva roky si už ľudia budú vyberať jeho nástupcu a ich výsledok nebude mať veľký vplyv na zvyšok jeho mandátu. V americkom politickom systéme je zvykom prikláňať sa v tomto období k zahraničnej politike, kde majú prezidenti väčšiu silu ako Kongres. Tento krok by mohol byť nádejou pre upevnenie vzťahov medzi Európou a Amerikou." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(43) "obamove-posledne-volby-a-buducnost-v4-a-usa" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1196" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/mirsasha

Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA

V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokra...

object(WP_Post)#316 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1189)
  ["post_author"]=>
  string(2) "63"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-12-19 15:05:13"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-12-19 15:05:13"
  ["post_content"]=>
  string(27261) "Škandál, ktorý ovplyvnil domácu aj zahraničnú politiku, bol v maďarskom verejnom diškurze prezentovaný rôznymi spôsobmi. Niektorí vnímali rozhodnutie ako agresívny akt zo strany USA, iní interpretovali škandál ako kritiku a varovanie pred politikou maďarskej vlády, ktorú od roku 2010 vedie strana Fidesz, vrátane jej proruskej zahraničnej politiky či predstavenia „neliberálnej“ štátnej doktríny. Preto je cieľom tohto článku predstaviť najdominantnejšie diškurzy maďarskej verejnosti k motívom zákazu vstupu.

Analýza verejných debát v takých dôležitých prípadoch je užitočná hneď z niekoľkých dôvodov, rovnako pre expertov, ako aj bežných ľudí, ktorých zaujíma maďarská politika. Po prvé, analýza verzií rôznych aktérov môže poukázať na to, ako politici, novinári a verejné osobnosti vnímajú úlohu a postavenie Maďarska v medzinárodnej politike. Po druhé, analýza debaty o americkom zákaze reflektuje aj to, ako vidia maďarské elity úlohu Spojených štátov v 21. storočí a súčasné svetové usporiadanie.

Časová os udalostí

Šestnásteho októbra bol na webovej stránke maďarských novín Napi Gazdaság publikovaný článok o začiatku vyšetrovania niekoľkých firiem a inštitútov napojených na Spojené štáty zo strany Maďarského finančného úradu (NAV). Odpoveďou na vyšetrovanie podľa článku bolo vyhlásenie americkej vlády o zákaze vstupu do USA pre osoby, ktoré viedli vyšetrovanie. Americké veľvyslanectvo v Budapešti 18. októbra potvrdilo, že „isté osoby boli označené ako nevhodné na vstup do Spojených štátov,“ ale pretože si nie je „vedomé žiadneho vyšetrovania zo strany daňového úradu,“ zákaz vstupu nie je reakciou na činnosť daňového úradu, ale len následok angažovania sa týchto osôb v korupčných aktivitách.

Po vydaní tlačovej správy americkým veľvyslanectvom nastal vo vzniknutej situácii zmätok. Ani americkí diplomati, ani maďarská vláda nezverejnili mená alebo aspoň počet osôb, ktorým bol zakázaný vstup do USA. Navyše maďarskí predstavitelia tvrdili, že nemajú žiadne informácie o totožnosti skúmaných osôb alebo o prípadoch korupcie. Niekoľko dní nato, 5. novembra, zverejnil denník Magyar Nemzet rozhovor s Ildikó Vida, riaditeľkou NAV, kde potvrdila, že patrí medzi šesť osôb, ktorých sa zákaz týka, ale nemá žiadne informácie o korupčných obvineniach voči nej. Rovnako priznala, že napriek oficiálnej komunikácii to bola práve ona, kto informoval vládu o zákaze vstupu, čo uviedlo vládu do kontroverznej situácie.V ten istý deň André Goodfriend, chargé d’affaires amerického veľvyslanectva v Budapešti, oznámil, že počet osôb so zákazom vstupu do USA sa zmenil, ale táto zmena nebude mať vplyv na šesť osôb, o ktorých sa už verejne diskutovalo.


Výbor pre národnú bezpečnosť maďarského parlamentu diskutoval o vzniknutom probléme niekoľkokrát, vrátane 20. a 28. októbra a 5. a 10. novembra. Ani jedna z diskusií však nepriniesla podstatné výsledky. Medzičasom sa 9. novembra uskutočnila demonštrácia, ktorej sa zúčastnilo približne 10-tisíc účastníkov, žiadajúcich rezignáciu Ildikó Vida.


Deň nato, 10. novembra, Ildikó Vida neplánovane navštívila americké veľvyslanectvo, aby zistila detaily o svojom prípade. Napriek tomu, že schôdzku nemala dohodnutú, s Goodfriedom sa stretla, ale o svojom prípade žiadne informácie nezískala.

Právny rámec

Podľa veľvyslanectva bolo rozhodnutie o zákaze vstupu vydané americkým ministerstvom zahraničných vecí „na základe moci prezidentského vyhlásenia č. 7750 a protikleptokratického opatrenia z 12. januára 2014“. Toto vyhlásenie bolo vydané prezidentom Georgeom W. Bushom ešte 12. januára 2004 s cieľom zefektívniť vytvorenie právneho rámca na boj proti medzinárodnej korupcii. V porovnaní so Zákonom o praktikách zahraničnej korupcie z roku 1977, nové vyhlásenie nezahŕňa len tých, ktorí chcú podplatiť zahraničných vládnych predstaviteľov, ale aj samotných vládnych predstaviteľov. Na základe tejto zmeny mohlo ministerstvo zahraničných vecí „zakázať vstup osobám zapojeným alebo profitujúcim z korupčnej aktivity“.

Prezidentské vyhlásenie, ktoré je právnym rámcom pre zákaz vstupu maďarských predstaviteľov, vyzýva ministra zahraničných vecí (alebo jeho zástupcu) identifikovať a dočasne pozastaviť vstup do USA ľuďom v troch skupinách. V prvej skupine sú súčasní alebo bývalí verejní predstavitelia, ktorí (1) žiadali alebo prijali akýkoľvek predmet peňažnej hodnoty alebo iné výhody výmenou za akékoľvek konanie alebo nekonanie vyplývajúce z ich funkcie; alebo ktorí (2) spreneverili verejné zdroje alebo zasahovali do súdnych, volebných alebo iných verejných procesov. V druhej skupine sú osoby, ktoré ponúkli poskytnutie akéhokoľvek predmetu peňažnej hodnoty alebo iných výhod verejnému predstaviteľovi výmenou za konanie alebo nekonanie vyplývajúce z ich funkcie. V tretej skupine sú rodinní príslušníci alebo členovia domácnosti osôb opísaných vyššie, ktorí sú príjemcovia akéhokoľvek predmetu peňažnej hodnoty alebo iných výhod obdržaných týmito ľuďmi. Podľa vyhlásenia sa spomínané konanie viaže len na také prípady, ktoré majú alebo mali vážny nepriaznivý vplyv na národné záujmy Spojených štátov. Vo vyhlásení sa rovnako uvádza, že nevytvára „žiadne skutkové alebo procedurálne výhody, ktoré sú vykonateľné zákonom alebo nezávislou stranou proti Spojeným štátom“ (a ich inštitúciám a predstaviteľom). To znamená, že rozhodnutie prijaté na základe vyhlásenia nemôže byť nikým právne napadnuté a minister zahraničných vecí nie je povinný poskytnúť žiadne informácie o príčinách rozhodnutí; navyše to podľa veľvyslanectva USA v Budapešti zakazujú aj zákony o osobných údajoch.

Za posledné roky sa americké veľvyslanectvo spojilo s maďarskou vládou pre podozrenia z korupcie už niekoľkokrát. Podľa aide-mémoire amerického veľvyslanectva adresovaného maďarskému ministerstvu zahraničných vzťahov a obchodu, ktoré ho zverejnilo 13. novembra, sa obe strany stretávali už od februára 2012, najmä však po októbri 2013. Podľa tohto dokumentu sa debaty sústredili na (1) znárodnenie predaja tabaku v Maďarsku (a jeho narastajúci vplyv na aktivity organizovaného zločinu, ako aj „netransparentné procesy prideľovania tendrov týkajúcich sa predaja tabaku“, ktoré „majú vo zvyku uprednostňovať ľudí a firmy s väzbami na Fidesz“), (2) pohľadávky dvoch amerických poľnohospodárskych firiem, (3) pohľadávky informátora NAV Andrása Horvátha, (4) rozpustenie zvláštnej revíznej jednotky (KUIG) pod NAV vyšetrujúcej podvod s DPH, a (5) všeobecný nedostatok opatrení a aktivít zo strany maďarskej vlády v rámci vyšetrovania daňových podvodov a úplatkárstva.

Oficiálne vysvetlenie maďarskej vlády a jeho kritika

K americkému zákazu sa od jeho vyhlásenia osobne vyjadrilo už veľké množstvo predstaviteľov maďarskej vlády, a aj preto je zložité oddeliť osobné názory od oficiálnych vládnych vyjadrení.

Napriek tomu je evidentných niekoľko charakteristík oficiálnych vyhlásení k prípadu. Tie boli poskytnuté predovšetkým pracovníkmi ministerstva financií a kancelárie premiéra, nie ministerstva zahraničných vecí a obchodu. Vláda teda prípad neposudzovala ako medzinárodnú udalosť, ale skôr ako domácu a finančnú záležitosť. Minister zahraničných vecí Péter Szijjártó sa navyše vyjadril, že jeho ministerstvo nebolo o zákazoch informované, a teda nebude prípad vyšetrovať.


Vládny diškurz, prezentovaný najmä premiérom Viktorom Orbánom, Jánosom Lázárom (zodpovedným za riadenie úradu vlády) a Lászlóm L. Simonom (štátny tajomník na úrade vlády), bol postavený na tvrdení, že maďarská vláda nevie o žiadnych detailoch týkajúcich sa zákazu vstupu, nie je si vedomá žiadnych korupčných prípadov vo vláde a rada by požiadala Spojené štáty ako maďarského priateľa a spojenca, aby poskytli maďarským úradom informácie vo veci korupcie. „Maďarská vláda uznáva a akceptuje právny akt vo veci zákazu vstupu,“ vyhlásil Lázár. Maďarská vláda však podľa neho nemôže spraviť nič, pretože „nemá informácie od americkej strany o tom, kto je do prípadu zapojený, a prečo.“ Podľa Viktora Orbána by bolo „všetko vyšetrené veľmi jednoducho, ak by Američania povedali, o ktorých ľudí ide a z čoho sú obvinení. Hneď potom by začalo vyšetrovanie. Preto nechápem, prečo sa nič nedeje.“


Spolu s vyjadreniami sa menil aj ich tón, a to v závislosti od času a osôb, ktoré ich prezentovali, od priateľských až po útočné. Napríklad počas zasadnutia Výboru pre národnú bezpečnosť 20. októbra János Lázár označil americko-maďarské vzťahy ako „priateľské“ a Washington ako „priateľa“ spolu 29-krát. Niektorí iní vládni predstavitelia však boli oveľa útočnejší. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí a obchodu Levente Magyar a premiér Viktor Orbán nazvali spomínané aide-mémoire „zdrapom papiera“.


Kritika vládnych vyjadrení

Niekoľkí opoziční politici a komentátori vnímali udalosť ako jasný signál komunikačného a politického zlyhania vlády. Prvým zlyhaním bol podľa nich fakt, že sa k prípadu vyjadrovalo príliš veľa predstaviteľov a komunikácia obsahovala veľa navzájom si protirečiacich vyjadrení. Asi najzávažnejší bol prípad, keď napriek tvrdeniam Ildikó Vida, že vládu o zákaze informovala, každé ministerstvo tvrdilo presný opak. Vláda nebola schopná presvedčiť svojimi vyjadreniami kritické hlasy; Lászlo L. Simon napríklad vtipkoval o liste riaditeľky NAV, keď povedal, že sa zrejme stratil na pošte. Druhým zlyhaním podľa kritikov bolo, že vláda nebola schopná identifikovať medzi svojimi zamestnancami osoby, ktoré dostali zákaz, a tým bola podľa nich spochybnená aj samotná  kompetencia vlády (a maďarskej tajnej služby). Po tretie, mnoho politikov a bývalých diplomatov – vrátane Andrása Simonyiho, bývalého maďarského veľvyslanca vo Washingtone – vinilo maďarskú vládu za poškodenie americko-maďarských vzťahov nekompetentnou komunikáciou, a štvrtým problémom podľa niektorých je, že ministerstvo zahraničných vecí a obchodu má neefektívnu organizáciu a kríza okolo zákazu vstupu bola len dôkazom tohto paralyzovaného stavu.


Epizóda v domácom politickom boji

Niektorí novinári interpretovali domáci politický rozmer škandálu ako boj na poli domácej politiky, nie primárne ako boj medzi opozíciou a vládou, ale medzi premiérom Orbánom a jeho dôverníkom, jedným z najmocnejších maďarských podnikateľov, Lajosom Simicskom. Konflikt medzi nimi začal začiatkom roku 2014, údajne pre Simicskove narastajúce ambície a ich zasahovanie do politiky. Hlavnými indikátormi ich zápasu bolo odstránenie vládnych predstaviteľov a manažérov verejných firiem, o ktorých sa vedelo, že sú napojené na Simicsku, vrátane bývalých ministrov národného rozvoja, ako aj kritikov z denníka Hungarian Nation. Ten vlastní Simicska a až do roku 2014 bol voči strane Fidesz veľmi lojálny.


V súvislosti so zákazom vstupu do USA sa komentátori o Ildikó Vida vyjadrovali ako o nespochybniteľnej dôverníčke Lajosa Simicsku. Bola zamestnaná v niekoľkých jeho firmách a v rokoch 1998 až 2002, keď bol Simicska riaditeľom daňového úradu, bola nominovaná ako jeho zástupkyňa. Toto vysvetlenie o pozadí zákazu je posilnené aj faktom, že rozhovor s Vida bol zverejnený v novinách, ktoré vlastní práve Simicska.

Cieľom tohto článku nie je normatívne hodnotiť rôzne výklady a vysvetlenia o zákaze vstupu do USA pre maďarských vládnych predstaviteľov. Na strane druhej však je možné analyzovať  ich faktuálne. Je pravda, že vládna komunikácia obsahovala logické nezrovnalosti a otázne očakávania od americkej strany, ale je prirodzené, že komunikácia akejkoľvek vlády je poháňaná primárne politickými motívmi. Rovnako je spochybniteľné aj tvrdenie, že škandál poukazuje na neschopnosť vlády alebo ministerstva zahraničných vecí – fakt, že neodhalili informácie o škandále ešte neznamená, že o tom nič nevedeli. Súboj medzi Simicskom a Orbánom určite zohrával v udalostiach istú úlohu, a nie je to žiadnym prekvapením, určite však nezohrával dominantnú rolu.

Prečo Američania zakázali vstup maďarským predstaviteľom?

Najživšia debata sa týkala, samozrejme, „reálnych motívov“ rozhodnutia amerického ministerstva zahraničných vecí. Vo verejnej diskusii sa uchytilo niekoľko teórií.

Najzjavnejší výklad bol rovnaký ako aj oficiálne vysvetlenie americkej strany, a to, že za zákazom je hlavne vysoká úroveň korupcie, ktorá škodila americkým záujmom. Okrem amerických diplomatov dominoval tento diškurz aj medzi opozičnými stranami (vrátane socialistickej strany Együtt 2014 (Spolu 2014), Demokratickej koalície, Strany zelených LMP a radikálneho Jobbika). Väčšina strán vyzvala maďarské úrady, aby prípad vyšetrili, kým Demokratická koalícia oslovila aj európske inštitúcie (napríklad Európsky úrad pre boj proti podvodom). Toto zdôvodnenie bolo podporené aj analýzami o vnímaní korupcie zhotovenými Transparency International; za posledných pár rokov sa podľa správ síce úroveň korupcie v Maďarsku nezvýšila, ale Maďarsko stále figuruje na deviatej priečke najskorumpovanejších krajín v EÚ. Štúdia z roku 2013 naznačuje, že štátne inštitúcie, ktoré sú zodpovedné za sledovanie vládnych aktivít, vrátane daňových úradov, vedú ľudia spájaní s vládou. Podobné praktiky viedli k narušeniu systému kontroly v krajine a umožnili nárast korupcie. Je zaujímavé, že táto debata sa objavila aj v provládnych médiách. Podľa nich je pravdepodobné, že zákaz nebol mierený na vládu Fideszu, ale na pracovníkov bývalej ľavicovej vlády, čo je na základe vyhlásenia č. 7750 aj právne možné.

Zasahovanie do maďarskej domácej politiky

Niekoľko prevažne pravicových politikov, novinárov a verejných osobností tvrdilo, že za zákazom vstupu bol úmysel USA poškodiť pozíciu maďarskej vlády pre jej domácu politiku. Spojené štáty sa v nedávnej minulosti kriticky vyjadrovali k maďarskej politike a sám prezident Barack Obama v septembri 2014 vyhlásil, že „nekonečné regulácie a prísne zastrašovanie sa čoraz viac zameriavajú na občiansku spoločnosť“ v Maďarsku. S týmto vysvetlením súhlasí aj ministerstvo zahraničných vecí a obchodu; minister Szijjártó vyhlásil, že kým americká strana neposkytne viac informácií, Washington je „podozrivý zo snahy získať vplyv v istých záležitostiach“. Podľa Antala Rogána, vedúceho poslaneckého klubu strany Fidesz, sú dôvodom vládne kroky proti parterom Nórskeho občianskeho fondu v Maďarsku, kým novinár z denníka Magyar Hírlap naznačil prepojenie medzi Andrém Goodfriendom, Charlesom Gatim (americký politológ s maďarskými koreňmi) a Neelie Kroes (bývalá európska komisárka, ktorá kritizovala maďarské zákony o médiách), a nazval ich pučistami. Tento výklad zároveň zdôrazňuje osobnú úlohu chargé d’affaires Goodfrienda, ktorý sa zúčastnil protivládnych protestov 26. októbra (nesúvisiacich so škandálom). Aj keď neskôr vysvetlil, že sa protestov zúčastnil len ako pozorovateľ, a nie podporovateľ, kritika neutíchla. Pravicové Fórum občianskej spolupráce žiada aj právne stíhanie Goodfrienda. Goodfriend sa svojím osobným zapojením stal nielen symbolom pre obhajovateľov tejto teórie, ale aj pre kritikov maďarskej vlády. Tí ho vidia ako protipól neschopnej vlády. Neskôr mu vytvorili fanúšikovská stránka na Facebooku.

Nátlak na Budapešť, aby zmenila smer zahraničnej politiky

Od zostavenia Orbánovej vlády v roku 2010 sa maďarská zahraničná politika riadi „otvorenou politikou voči východu“, čo v praxi znamená prevahu mimoeurópskych vzťahov a dominanciu ekonomických a obchodných záujmov v medzinárodnej politike. Táto politika viedla k prehlbovaniu vzťahov s Moskvou, ktoré vláda potvrdila svojím rozhodnutím zvýšiť výkon jadrovej elektrárne Paks s ruskou podporou a pôžičkou vo výške desať miliárd eur. Proruská politika Budapešti dominovala aj počas ukrajinskej krízy, keď maďarská vláda pozastavila Kyjevu dodávky plynu, a obnovila snahy o vybudovanie Ruskom podporovaného plynovodu South Stream. Názor, že zákaz vstupu bol práve reakciou na zahraničnú politiku, prevláda v opozičných médiách, pravicových médiách, ako aj medzi predstaviteľmi pravice a politológmi. Vláda však s týmto pohľadom nesúhlasí. Počas zasadania Výboru pre národnú bezpečnosť minister Lázár vyhlásil, že verí, „že maďarskí občania neboli sankcionovaní, pretože má Maďarsko politickú víziu, zahraničnopolitickú a zahraničnoobchodnú víziu... Myslím si, že o tom niet pochýb... a že za prípadom sú iné konkrétne problémy“.

V maďarskej verejnosti tak existujú tri hlavné výklady amerického zákazu vstupu. Ten najvýraznejší z nich, ktorý hovorí o zákaze pre vysokú úroveň korupcie v Maďarsku, je propagovaný najmä opozičnými stranami a novinami. Druhý, ktorý opisuje udalosti ako nátlak americkej diplomacie na maďarskú vládu pre jej domácu politiku, je dominantným diškurzom v pravicových médiách a v niektorých prípadoch vo vládnych vyjadreniach. Tretí pohľad, ktorý sa na problematiku pozerá v medzinárodnom kontexte ako pokus Ameriky zmeniť kurz zahraničnej politiky Maďarska, je populárny medzi oboma stranami, ale popieraný vládou.

Z analytického hľadiska je možné na tomto prípade poukázať na niekoľko dôležitých faktov. V prvom rade je zrejmé, že i keby korupcia nebola hlavným motívom, pre americké ministerstvo zahraničia musela v rozhodovaní zohrávať dôležitú úlohu. Dokumenty jasne naznačujú, že sa uskutočnilo niekoľko stretnutí medzi americkým veľvyslanectvom a maďarskou vládou, na ktorých bola problematika korupcie diskutovaná. A bolo aj verejne známe, že niektoré ekonomické opatrenia vlády, ktoré zrejme sprevádzala korupcia, ublížili záujmom amerických firiem (napríklad znárodnenie predaja tabaku).

Niektorí analytici, vrátane poľského inštitútu pre medzinárodné vzťahy (PISM), tvrdia, že zákaz vstupu je taký bezprecedentný, že je potrebné hľadať za rozhodnutím vážnejšie pohnútky – i keď, ako píše šéfredaktor blogu FCPA Richard L. Cassin, pre nedostatok transparentnosti „nevieme posúdiť, ako často bolo vyhlásenie 7750 použité, a proti ktorým krajinám“, takže nevieme s presnosťou povedať, či je práve súčasný prípad bezprecedentným.

Po druhé, napriek kritike maďarskej vlády zo strany USA si nemôžeme byť istí, že domáca politika maďarskej vlády poskytla Američanom dostatok dôvodov na to, aby sa o situáciu začali zaujímať. V minulosti sme boli svedkami zmenšujúcej sa úlohy Európy v americkej zahraničnej politike, takže by malo existovať viac dôležitých zmien v Maďarsku, ktoré by ohrozovali americké záujmy, a tým zvýšili aj záujem americkej diplomacie.

Po tretie, je pravda, že súčasná zahraničná politika Budapešti nie je Washingtonom vnímaná pozitívne a Spojené štáty môžu mať záujem zmeniť ju. Väčšina aktérov maďarského verejného života súhlasí s touto teóriou. Potvrdzuje to aj rozhovor, v ktorom chargé d’affaires Goodfriend hovoril okrem zákazu relatívne veľa o maďarsko-ruských vzťahoch a vyjadril svoje znepokojenie nad nimi. Napriek tomu existujú pochybnosti o tom, že je to jediný dôvod pre krízu. Americká diplomacia má širokú paletu nástrojov, vrátane donucovacích prostriedkov, ktoré sú lacnejšie a efektívnejšie ako zákaz vstupu maďarským osobám na územie USA (intenzívnejší ekonomický a rétorický nátlak, multilaterálna akcia atď.), a niektoré z nich môžu byť požité aj voči spojencovi NATO. Navyše je otázne, či je vplyv maďarskej zahraničnej politiky na regionálnu rovnováhu síl medzi Ruskom a Západom taký vážny, že by prinútil americkú diplomaciu, aby nejakým spôsobom zasiahla. Rovnako dôležité je vnímať aj iné proruské hlasy z iných krajín v Európe, vrátane Slovenska, Českej republiky, Fínska, Nemecka alebo Cypru. Napriek tomu nie sú známe opatrenia proti osobám pochádzajúcich z týchto krajín ako v prípade Maďarska.

Na základe dostupných a spoľahlivých informácií je možné tvrdiť, že hlavým motívom zákazu vstupu bolo rozširovanie korupcie v Maďarsku, čo začínalo poškodzovať americké hospodárske záujmy. Ďalším doplňujúcim dôvodom je zrejme tlak na Budapešť, aby začala presadzovať prozápadnú zahraničnú politiku voči Rusku. Naopak, ako veľmi nepravdepodobný sa javí argument, že by bol medzi dôvodmi vplyv maďarskej domácej politiky, už len preto, že oň nie je zo strany Ameriky záujem.
" ["post_title"]=> string(91) "Kto čo urobil – a prečo? Rozdielne príbehy o zákaze vstupu maďarským osobám do USA" ["post_excerpt"]=> string(422) "Jeseň roku 2014 bola v maďarskom politickom živote turbulentná vďaka najväčšiemu škandálu od zmeny režimu v rokoch 1989/90. V októbri vyšla na verejnosť informácia o tom, že niekoľko Maďarov dostalo zákaz vstúpiť do Spojených štátov, pretože sa „buď podieľali na korupcii, alebo z nej profitovali“. Zároveň sa ukázalo, že tieto osoby boli zamestnancami štátu alebo vládnych orgánov." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(79) "kto-co-urobil-a-preco-rozdielne-pribehy-o-zakaze-vstupu-madarskym-osobam-do-usa" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-12-19 15:05:13" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-12-19 15:05:13" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1189" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: US embassy in Hungary

Kto čo urobil – a prečo? Rozdielne príbehy o zákaze vstupu maďarským osobám do USA

Jeseň roku 2014 bola v maďarskom politickom živote turbulentná vďaka najväčšiemu škandálu od zmeny režimu v rokoch 1989/90. V októbri vyšla na verejnosť informácia o tom, že niekoľko Maďarov dostalo zá...