Foto: CreativeCommon/Yulia Sanchez

Putin 9. května rozdělí Evropu. Zeman a asi i Fico mu v tom pomohou

Je to už teď jeden z největších úspěchů ruské diplomacie v její snaze rozdělit státy Evropské unie a NATO, kterým se dosud dařilo držet jednotnou pozici vůči Rusku a jeho agresi proti Ukrajině. Moskvě se zřejmě podařilo ...

Photo: CreativeCommon/Sheila

Politické kyvadlo eurozóny

Zatiaľ sa zdá, že Grécko sa ocitne na periférii eurozóny, ale o spoločnú menu nepríde. Diskusia o záchrane Grécka ukazuje, že európske inštitúcie sú dnes pevnejšie než v roku 2012, keď vrcholila posledná dlhová kríza. Pr...

5589649763_18d7831db1_b

Kríza pre Fidesz, míľnik pre Jobbik

Volebný obvod mesta Tapolca, ktoré je len niekoľko kilometrov na sever od Balatonu, bol baštou Fideszu viac ako 15 rokov. Vo voľbách sa tu nikdy intenzívne nesúperilo, pretože každému bolo jasné, že kandidáta Fideszu je ...

9519339960_acb5d890e3_k

Poľsko, do zbrane!

Neistý koniec vojny na susednej Ukrajine a vlastná zlá skúsenosť z minulosti dvihli v posledných mesiacoch v Poľsku vlnu nervozity. Zvýšené výdavky na armádu, nedávny – a prvý po dlhých rokoch – tréning rezervných vojako...

8401511682_e702820bd6_k

Európska bezpečnosť v roku 2015: nové momentum, staré problémy

Predsedovia vlád a hlavy štátov európskej dvadsaťosmičky sa najbližšie stretnú na zasadnutí Európskej rady v júni 2015. Po viac ako roku bude stretnutie opätovne venované otázkam obrany a hľadaniu riešení zameraných na p...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#186 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1243)
  ["post_author"]=>
  string(2) "65"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_content"]=>
  string(13627) "Dvanásť opatrení Číny 

Čína pretavila svoj záujem o strednú a východnú Európu do prijatia programu pre rozvoj vzťahov s týmito krajinami v apríli 2012 pod názvom Dvanásť opatrení. Prvých sedem sa sústredí na  oblasť ekonomiky, pričom Čína plánuje poskytnúť krajinám SVE úverový balíček vo výške 10 miliárd dolárov, prispieť do spoločného investičného fondu v objeme pol miliardy dolárov a podporiť aj vznik špeciálnych zón v každej krajine, kde by zvlášť intenzívne spolupracovali čínske a miestne firmy. Čína avizovala aj založenie pobočiek svojich bánk v regióne (a naopak), ako aj svoju účasť na budovaní infraštruktúry v tejto oblasti. Ostatné opatrenia sa vzťahujú na oblasť kultúry (organizácia fóra o spolupráci a stretnutia expertov), školstva (nové štipendiá pre študentov a vedcov, medziakademické výmeny), turizmu (zvýšenie počtu turistov prostredníctvom partnerstva medzi príslušnými organizáciami či nových priamych leteckých spojení), výskumu (každoročne investovať 2 milióny yuanov do medziakademických výmen) a mládeže (príprava fóra mladých lídrov).

Na napĺňanie tohto programu zriadila Čína v rámci svojho ministerstva zahraničných vecí osobitný sekretariát a lídri 16 krajín SVE, vrátane Slovenska, sa každoročne stretávajú s predstaviteľmi Číny na samitoch, ale aj na ministerských stretnutiach či biznis fórach.

Mäkká moc Číny

Tento nový prístup zahŕňa aj mimoriadne aktivity Číny v oblasti tzv. mäkkej moci (soft power). Už viac ako desať rokov je v Číne populárny koncept, ktorý zaviedol americký vedec Joseph Nye. Pre úspech zahraničnej politiky pokladá tento koncept za dôležitú atraktívnosť kultúry štátu, prestíž jeho inštitúcií a hodnôt. Krajina potom dokáže jednoduchšie ovplyvňovať ostatné štáty a ušetrí veľa zdrojov, ktoré by inak musela vydať na zabezpečenie sily (hard power), typicky prostredníctvom vojenských výdavkov.

Tak ako Joseph Nye zdôrazňoval potrebu budovať obe zložky moci, aj Čína každoročne zvyšuje svoje výdavky na obranu i na budovanie pozitívneho obrazu Číny vo svete. No kým nárast čínskych výdavkov na zbrojenie verejnosť v strednej a východnej Európe príliš nepociťuje, čínske aktivity v oblasti kultúry sú omnoho viditeľnejšie. Ako takmer v každej krajine SVE, aj na Slovensku bol založený Konfuciov inštitút, uskutočnili sa dva festivaly čínskeho filmu, ako aj početné vystúpenia čínskych kultúrnych telies, napríklad Čínskeho národného cirkusu alebo Čínskeho symfonického orchestra. Pri príležitosti konania olympijských hier v Pekingu zorganizovala Čína aj na Slovensku kampaň propagácie svojej kultúry pod názvom Zažiť Čínu v strednej Európe. Čína tiež zdvojnásobila počet štipendií pre slovenských študentov, ktorí by chceli študovať v ČĽR, a to ešte niekoľko rokov pred ohlásením Dvanástich opatrení. Ďalším príkladom aktivít v tejto oblasti je nedávne založenie pobočky čínskych novín Ouzhou shibao (Európsky denník) v Bratislave či rastúci počet správ, ktoré píšu novinári čínskej agentúry Xinhua priamo zo Slovenska.

Na Slovensku sa čínsky model, ktorý spája posilňovanie trhovej ekonomiky s autoritatívnym riadením, zatiaľ nestretáva s obdivom. No v susednom Maďarsku sa premiér Viktor Orbán vyjadruje o ňom pochvalne a Maďarsko by ho podľa Orbána malo nasledovať. Na druhej strane však všetky krajiny SVE, vrátane Slovenska, akceptovali ako dobrú platformu spolupráce Čínou navrhnutý mechanizmus každoročných stretnutí predsedov vlád a schôdzok na rôznych úrovniach. A to aj napriek chýbajúcej podpore inštitúcií EÚ, ktorým sa nepáči, že Čína rokuje samostatne iba s časťou členských štátov. Ak tento model prinesie pozitívne výsledky pre štáty SVE, získa u nich Čína kredit aj za budovanie efektívnych inštitúcií. 

Výsledky čínskej politiky a spolupráce s Čínou

Tri roky od vyhlásenia čínskeho programu a od prvého stretnutia premiérov využili krajiny najmä na posilnenie inštitucionálneho rámca spolupráce. Vzájomný obchod, ani investície dramaticky nenarástli: Slovensko exportuje do Číny stále len okolo 2 – 3 % objemu celkového vývozu a dovoz z Číny predstavuje asi 6 % celkového dovozu na Slovensko, podobne ako v iných krajinách Vyšehradskej štvorky. Čínske investície na Slovensku sú naďalej takmer nulové. Dokonca ani Maďarsko, známe enormnými aktivitami na zlepšenie vzťahov s Čínou, nepritiahlo významnejšieho nového investora z Číny; podobne je na tom Česká republika či Poľsko.

Krajiny strednej Európy neprofitujú z hospodárskych vzťahov s Čínou viac najmä preto, lebo Čína má záujem o veľké projekty, na ktoré žiada od partnerských krajín poskytnúť vládne záruky. Slovensko, ani jeho susedia takéto záruky v čase prebiehajúcej finančnej krízy nechcú poskytnúť, a preto Čína rozbieha aktivity predovšetkým v juhovýchodnej Európe, kde je väčšia núdza o zdroje a vlády sú ochotné dať Číne lepšie podmienky. Peking tak zafinancoval postavenie nového mosta v Belehrade a dohodnutá je aj výstavba železnice spájajúcej srbské a maďarské hlavné mesto. Aj preto sa dva z troch samitov Čína – SVE konali v Bukurešti a Belehrade.

Ani podstatné zlepšenie imidžu Číny v strednej a východnej Európe zatiaľ necítiť. Podľa výskumu Pew Research Center z roku 2013 obyvatelia Poľska a Českej republiky vnímajú omnoho pozitívnejšie USA ako Čínu. Kým 67 % obyvateľov Poľska a 58 % obyvateľov Česka vníma pozitívne USA, len 43 % Poliakov a 34 % Čechov tak vidí Čínu. Tým sa postoj obyvateľov Poľska a Českej republiky k Číne podobá skôr postojom obyvateľov západoeurópskych krajín ako názorom ľudí žijúcich v juhovýchodnej Ázii, napríklad v Malajzii či Indonézii, ktorí sú voči Číne pozitívne naladení. V prípade Poľska sa hodnotenie Číny dokonca mierne zhoršilo: v prieskume tej istej organizácie v roku 2010 hodnotilo Čínu kladne 46 % opýtaných a o rok neskôr 51 % respondentov.

Dávnejší prieskum Pew Research Center z roku 2007 zahrnul do svojho prieskumu aj Slovensko. Len mierne viac Slovákov (45 %) vtedy vnímalo Čínu pozitívne ako negatívne (43 %). Na Slovensku sa tak Čína tešila lepšiemu imidžu ako v susednom Poľsku a hlavne v Českej republike. Príčinou neveľmi lichotivého obrazu Číny v strednej Európe sú okrem autoritárskej povahy čínskeho režimu porušujúceho ľudské práva aj viaceré kontroverzné aktivity, ktoré podnikla Čína v strednej Európe i mimo nej. Príkladom je bitka, ktorú vyvolali stúpenci čínskeho prezidenta počas jeho návštevy Bratislavy, či zadržanie Tibeťanov žijúcich v Maďarsku, aby nenarušili prijatie čínskeho prezidenta v Budapešti. U odbornej verejnosti zase vyvolalo negatívne ohlasy správanie riaditeľky siete Konfuciových inštitútov, ktorá prikázala vytrhnúť stránky programu medzinárodnej konferencie, pretože obsahovali zmienku o taiwanských inštitúciách.

Chápanie pojmu „mäkká moc“ je totiž v Číne iné než jeho zaužívaná definícia v západných krajinách. Číňania hovoria o prepájaní sily a mäkkej moci, a tak pozitívny obraz Číny niekedy budujú aj silou, čo následne antagonizuje verejnosť v západnom svete, ktorého súčasťou je dnes aj stredná a východná Európa. 

Ako chápať čínsku politiku voči SVE

Oživený záujem Číny o strednú a východnú Európu je výsledkom čínskej zahraničnej politiky, ktorá je dnes profesionálnejšia a transparentnejšia ako v minulosti. O väčšej profesionalite svedčí napríklad to, že sa vedenie Číny pomerne úspešne snaží maximalizovať hospodársky rast v krajine, a hoci sú pre Čínu ekonomicky prioritnejšie iné regióny, aj obchod so SVE či investície v regióne k tomuto cieľu prispievajú. Prebytok finančných zdrojov, ktorý dnes ČĽR má, sa snaží čínska vláda pretransformovať do väčších projektov, kde je jej angažovanie opodstatnené a  môžu priniesť dostatočný zisk. Namiesto komunikácie s mnohými malými štátmi si Čína zvolila spôsob, ako naraz a efektívnejšie dohadovať veľké projekty. A keďže stále existujú obrovské ekonomické rozdiely medzi západom a východom Európskej únie, Čína si logicky rozdelila EÚ na dve časti. Okrem toho pozýva rokovať aj štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, ale hospodársku spoluprácu osobitne potrebujú –Srbsko, Čierna Hora či Albánsko. Primárnym dôvodom politiky Číny teda nie je rozdrobovať Európsku úniu či stavať proti sebe členské štáty a Brusel, no môže to byť jej výsledkom. V tom prípade si štáty SVE musia ujasniť, ktoré spojenectvo je pre ne prvoradé, pričom racionálny pohľad velí, že je to spojenectvo s Úniou.

Vyššia transparentnosť zahraničnej politiky Číny spočíva vo zverejňovaní tzv. Bielych kníh, kde popisuje svoje zahranično-politické priority, či rámcových plánov, ako je spomínaných Dvanásť opatrení. Tento program pre strednú a východnú Európu pritom nie je prvý – už od roku 2006 existuje Osem opatrení pre rozvoj vzťahov Číny so štátmi Afriky. Čína začiatkom roka 2015 pripravila podobný materiál na prehĺbenie spolupráce aj s krajinami Latinskej Ameriky a s Karibskou oblasťou.

Tento regionálny prístup Číny je dnes, zdá sa, v akejsi testovacej prevádzke. Financie, ktoré chce Čína investovať do budovania vzťahov s jednotlivými regiónmi, sa napríklad nápadne podobajú: úverová linka pre strednú a východnú Európu, Afriku a rovnako aj pre Latinskú Ameriku a štáty Karibiku má výšku 10 miliárd dolárov. Čína tak zrejme skúša začať podobne v rôznych regiónoch a  následne prispôsobí opatrenia výsledkom.

Čo môže urobiť Slovensko

Slovensko dlhodobo deklaruje záujem rozvíjať vzťahy s Čínou s cieľom zvýšiť slovenský export a pritiahnuť čínske investície. Aj keď export do Číny v posledných desiatich rokoch nezanedbateľne rastie, nie je to výsledok opatrení slovenskej vlády, ale aktivít nadnárodných korporácií, najmä najväčšieho slovenského vývozcu do Číny  – firmy Volkswagen. Veľké čínske investície, ktoré štandardne sprevádza zastrešenie čínskou vládou, na Slovensku chýbajú. Je však chybou domnievať sa, že to zmení nadštandardne ústretový prístup slovenskej vlády voči Číne. Čína sa správa veľmi pragmaticky: krajiny musia ponúknuť veľký a ekonomicky výhodný projekt, inak sú dobré vzťahy len pozlátkou.

V tomto prípade sa ako zmysluplná javí poľská politika voči Číne. Čína si spomedzi krajín regiónu vybrala najskôr Poľsko za lídra: prvý samit predstaviteľov Číny a SVE sa uskutočnila vo Varšave v apríli 2012, kde Čína uzavrela s Poľskom strategické partnerstvo. Predstavitelia Poľska však dnes jasne deklarujú svoje priority v rámci Európskej únie, vrátane zdôrazňovania dôležitosti ochrany ľudských práv, aj sa často bilaterálne stretávajú s čínskymi lídrami. Poľská vláda zostáva otvorená projektom s Čínou aj napriek negatívnej skúsenosti s výstavbou diaľnic čínskymi firmami. Jedno zlyhanie predsa neznamená, že treba spoluprácu s čínskymi firmami a priori vylúčiť. Čínske projekty dnes síce Poľsko obchádzajú, ale môže to byť jednoducho preto, lebo Poľsku nevyhovujú čínske podmienky, čo, samozrejme, zatiaľ nahlas nezaznelo. Poľsko v súčasnosti čaká na príležitosť a podporuje rozvoj vzťahov s Čínou na iných úrovniach, najmä aktívnou prezentáciou svojej krajiny v Číne prostredníctvom početných kultúrnych podujatí, vzdelávania a vedy, ktoré sa každý mesiac uskutočnia v Číne, ako aj spoločnými aktivitami s Čínou v týchto oblastiach. Je to niekoľkonásobne viac v porovnaní s ktoroukoľvek krajinou Vyšehradskej štvorky.

Krajiny Vyšehradskej štvorky nedávno Číne navrhli, aby v rámci partnerstva Čína – SVE vznikla platforma Čína – V4. Čína sa však bráni rozdrobovať fórum, ktoré vzniklo práve na uľahčenie komunikácie medzi veľkou Čínou a šestnástimi malými krajinami SVE. Aj keď sú štáty V4 najrozvinutejšou časťou regiónu, kde Čína najviac investovala aj exportuje, fondy EÚ sú pre ne stále ľahšie dostupné ako čínske financie, ktoré treba vyvážiť štátnymi zárukami. Na spoločný projekt podpory ľudských práv či rozvoja demokracie v Číne, kde by krajiny Vyšehradskej štvorky mohli najlepšie využiť svoj potenciál, zatiaľ neexistuje odvaha a v troch zo štyroch z nich ani politická vôľa. Model Čína – SVE tak dnes úspešne pomáha Číne zatláčať ľudsko-právne otázky do úzadia, pretože Čína pre ne nevytvorila priestor a krajiny strednej a východnej Európy o nich nežiadajú diskutovať."
  ["post_title"]=>
  string(80) "Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(662) "V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné zahranično-politické priority a ich vzťahy boli dosť obmedzené: ČĽR sa starala predovšetkým o to, aby všetky štáty dodržiavali tzv. politiku jednej Číny. Prijatie desiatich krajín do Európskej únie v roku 2004 však oživilo záujem Číny o tento región. Prejavilo sa to napríklad zvýšeným počtom návštev vedúcich čínskych predstaviteľov, vrátane prvého prijatia čínskeho prezidenta na Slovensku v júni 2009."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(70) "cina-v-strednej-europe-preco-ma-cina-zaujem-o-slovensko-a-jeho-susedov"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1243"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/APEC2013

Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?

V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné za...

object(WP_Post)#316 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1196)
  ["post_author"]=>
  string(2) "22"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_content"]=>
  string(7770) "Stredná Európa ako výzva americkej zahraničnej politiky

Prezident Obama nezaháľal a hneď po voľbách v roku 2012 sa napriek politickej tradícii rozhodol byť silnejší ako bývali jeho predchodcovia počas vyčkávacieho „lame duck“ obdobia do konca prezidentského mandátu. Na presadenie politík, ktoré mu už nemôžu veľmi uškodiť, môže použiť takzvaný executive action (vládny príkaz), ktorý má silu zákona a nemusí byť schválený v Kongrese. V domácej politike Obama sprísnil rétoriku o imigračnej reforme a udelil špeciálny štatút takmer piatim miliónom nelegálnych imigrantov v Spojených štátoch, ktorý by im mal v budúcnosti zabezpečiť legálny pobyt. V zahraničnej politike prišlo rozhodnutie vymeniť Chucka Hegela na poste ministra obrany. Biely dom to zdôvodnil najmä neschopnosťou Hegela čeliť novým hrozbám, ako je boj proti teroristickej skupine ISIL. V decembri Barack Obama a kubánsky prezident Julian Castro uvoľnili takmer 60 rokov napäté vzťahy medzi Kubou a USA.

Jednou z najdôležitejších zahraničnopolitických výzev, ktorým Obama čelí, ostáva aj stredná Európa. Tá sa od ostatných geopolitických problémov líši tým, že iné ohniská, ako Afganistan a hrozba medzinárodného terorizmu, sú kombináciou politických a vojenských riešení. Príkladom je bombardovanie spojené s podporou umiernených skupín a spriatelených vlád v regióne v prípade boja proti Islamskému štátu Sýrie a Iraku a diplomacia a podporno-cvičiteľská misia v prípade Afganistanu. Ruská agresia a následná informačná vojna majú, naopak, len politické riešenie. Zo strany Ruska pre štáty Aliancie otvorený konflikt dnes nehrozí a Spojené štáty ho s Ruskom ani nezačnú. Konflikt, ktorý aktuálne Európe hrozí, je asymetrickejší a dlhodobý. Preto je dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitý aktívny prístup politických a nepolitických elít v regióne Vyšehradskej štvorky k odkazu transatlantického partnerstva, ktoré bolo práve pre jeho európsku časť prospešné už od konca prvej svetovej vojny.

Uplynulo päť rokov, odkedy lídri a analytici zo strednej a východnej Európy, vrátane Martina Bútoru, Michala Kováča a Václava Havla, adresovali list novozvolenému prezidentovi Obamovi, v ktorom ho žiadali, aby nezabúdal na Európu a prehodnotil svoju politiku voči Rusku, čím mal zmierniť ich vzájomné vzťahy a hľadať spoločné zahraničnopolitické záujmy. Je otázne, do akej miery išlo len o odhad alebo legitímnu obavu zo strany krajín, ktoré si ruskú (sovietsku) agresiu odskúšali na vlastnej koži. Americká politika „reštartu“ ako taká síce chybná nebola, ale autori listu mali pravdu v tom, že analytici v Bielom dome dlhodobo podceňovali ruskú doktrínu, ktorá hovorila okrem iného i o potrebe chrániť svojich občanov aj za hranicami Ruska, a stala sa tak nepriamou hrozbou pre susedné štáty. Výzvy však existujú na oboch stranách Atlantiku. Na severoamerickom kontinente ide v prvom rade o pochopenie situácie v krajinách strednej Európy a vývoj myslenia v súvislosti s ruskou inváziou, najmä prejavy panslovanstva medzi niektorými politikmi a ignorovanie histórie zapájania sa Ruska a jeho predchodcu – Sovietskeho zväzu – do vnútorných politík. Reakcia na krízu na Ukrajine zo strany USA bola zo začiatku skôr rozpačitá. Biely dom gratuloval novozostavenej vláde Jaceňuka bez toho, aby bola legitímne zvolená, a takisto sa z amerického ministerstva zahraničných vecí ozývala ostrá kritika voči EÚ a jej neschopnosti riešiť krízu na Ukrajine promptnejšie v dobe, ke´d Spojené štáty uvaľovali na Rusko sankcie. Na opačnej strane ide o potrebu ukončenia závislosti od Spojených štátov, a to najmä vojensky. EÚ a európska časť NATO nemôžu byť pre Ameriku len pobočkami jej záujmu. Musia operovať sebavedomo a ako samostatné jednotky, ktoré sa v prípade napadnutia vedia brániť. Dnes nie sú krajiny V4 schopné splniť ani tie najzákladnejšie záväzky vyplývajúce z členstva v NATO, ktoré sa týkajú predovšetkým vývoja obranných spôsobilostí a udržania obranného rozpočtu na úrovni 2 %. 

Zapojenie Ameriky v regióne a úlohy V4

Obama má príležitosť dostať sa do pozitívneho povedomia stredoeurópskych jastrabov, ktorí volajú po intenzívnejšej prítomnosti Spojených štátov v Európe. To nič nemení na fakte, že európska časť NATO musí čo najskôr zaujať stanovisko k budúcnosti spôsobilostí jednotlivých štátov na kolektívnu obranu. Amerika stále platí väčšiu časť účtu za obranu euroatlantického priestoru. A ako medzi demokratmi, tak aj medzi republikánmi sa ozývajú hlasy, ktoré striktne odmietajú status quo. Spojené štáty investovali do doslovného vybudovania západnej Európy a neskôr postavenia východnej Európy na nohy po skončení 2. svetovej vojny 160 miliárd dolárov dnešnej hodnoty.

Spojené štáty stále vnímajú všetky krajiny V4 ako partnerov a spojencov. V najbližšej dobe určite nebudeme svedkami úplného zmazania amerických stôp v regióne. Washington bude naďalej podporovať vojenské cvičenia a regionálnu spoluprácu v oblasti obrany a bezpečnosti. Počas svojej návštevy v Európe začiatkom júna 2014 prezident Obama oznámil, že požiada Kongres o jednu miliardu dolárov, aby zvýšil americkú prítomnosť v Európe v rámci iniciatívy „European Reassurence Initiative“[1]. Iniciatíva bola v plnej sume zahrnutá do obranného rozpočtu na rok 2015. Ide o jasné stanovisko a prísľub, že Spojené štáty stále považujú región V4 za kľúčový a sú pripravené podieľať sa na zvyšovaní spôsobilostí jednotlivých štátov.

V krajinách V4 však musí dôjsť k urýchlenej sebareflexii. Po roku 2004 stratila Vyšehradská štvorka svoj jasný cieľ, ktorým bola dovtedy euroatlantická integrácia. Hnacím motorom spolupráce bola konsenzuálna túžba ekonomického rozvoja, politickej a bezpečnostnej stability. Dnes, pätnásť rokov od vstupu troch krajín z V4 do NATO a desiatich rokoch od vstupu celej V4 do EÚ, zažíva región stagnáciu a len ťarbavo sa orientuje na geopolitickej mape. Priepasť medzi jednotlivými krajinami vo vnímaní bezpečnostných hrozieb, a najmä ich reakcie na ne, sa zväčšuje. Situácia vo V4 tak pripomína situáciu z 90. rokov, keď sa do vlád dostávali populisti, ktorých zahraničné politiky boli slepé a krátkodobé. Dlhodobé vnímanie transatlantických vzťahov ako pozitívneho prepojenia Európy a Ameriky sa oslabuje a lídri V4 sa od nich viac či menej otvorene odkláňajú.

Jedno ostáva isté. Stredná Európa ešte nestratila svoju atraktivitu a o jej geopolitickej dôležitosti dnes netreba presviedčať ani Washington. Súčasný aj budúci prezident Spojených štátov si ju na mape nájdu. Ale ostáva to na predstaviteľoch týchto krajín, ako dlho im to bude trvať.


[1] 440 miliónov by malo ísť na rotácie v Európe, 250 miliónov na zlepšenie vojenskej infraštruktúry v strednej a východnej Európe, a 75 miliónov na NATO cvičenia
" ["post_title"]=> string(47) "Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA" ["post_excerpt"]=> string(837) "V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokratov. Napriek tomu, že voľby boli v prvom rade o domácej politike, sa do debát častokrát dostávali aj zahraničnopolitické témy ako kríza na Ukrajine alebo boj proti Islamskému štátu. Pre Baracka Obamu ako prezidenta to boli posledné voľby; v tých o dva roky si už ľudia budú vyberať jeho nástupcu a ich výsledok nebude mať veľký vplyv na zvyšok jeho mandátu. V americkom politickom systéme je zvykom prikláňať sa v tomto období k zahraničnej politike, kde majú prezidenti väčšiu silu ako Kongres. Tento krok by mohol byť nádejou pre upevnenie vzťahov medzi Európou a Amerikou." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(43) "obamove-posledne-volby-a-buducnost-v4-a-usa" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1196" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/mirsasha

Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA

V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokra...

object(WP_Post)#319 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1072)
  ["post_author"]=>
  string(2) "49"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-11-18 09:42:13"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-11-18 09:42:13"
  ["post_content"]=>
  string(11297) "V cieľovej rovinke

Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že misia ISAF nemala od začiatku jasne stanovený a všeobecne akceptovaný cieľový stav. Kým rezolúcia OSN z roku 2001, ktorou misia ISAF získala svoj mandát, vyzývala členské krajiny „len“ na pomoc afganskej vláde pri zaisťovaní bezpečnosti v Kábule a okolí a pomoc s výcvikom nových bezpečnostných a ozbrojených zložiek, ambície vtedajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha boli značne optimistickejšie. Záujmom malo byť vybudovanie „prosperujúcej demokracie ako alternatívy k nenávistnej ideológii“. 

S pribúdajúcimi rokmi bolo jasné, že hovoriť o vybudovaní demokracie bolo predčasné. Veliteľ misie ISAF americký generál Petraeus ambície korigoval. Pred začiatkom postupného sťahovania amerických vojakov v roku 2010 povedal, že cieľom misie ISAF má byť „Afganistan, ktorý sa vie postarať sám o bezpečnosť a správu krajiny“. Tranzícia mala podľa neho nastať až vtedy, keď budú afganské bezpečnostné sily schopné vykonávať úlohy, ktoré dovtedy ležali na pleciach medzinárodného spoločenstva.

Absencia či nejednoznačnosť definície cieľového stavu neskôr prispela k spochybňovaniu prijímaných rozhodnutí v súvislosti so sťahovaním vojsk. O ukončení misie ISAF sa prvýkrát začalo hovoriť v roku 2010 na samite NATO v Lisabone. Lídri Aliancie „privítali dôležitý dosiahnutý pokrok“ a dohodli sa, že afganské sily do konca roku 2014 preberú plnú zodpovednosť za bezpečnosť v krajine. K tranzícii vedenia malo dôjsť postupne v piatich fázach, v rámci ktorých by domáce ozbrojené zložky kontrolovali čoraz väčšiu časť územia. Svoj záväzok potvrdili hlavy štátov o dva roky neskôr na samite NATO v Chicagu.

Napriek tomu, že proces tranzície mal byť založený na aktuálnej situácii v konkrétnych provinciách a nemal byť determinovaný kalendárom („condition based, not calendar driven“), okolnosti, za ktorých sa prijímali jednotlivé politické rozhodnutia, vrhali tieň podozrenia na skutočnú motiváciu. Rozhodnutie o ukončení bojovej misie totiž prišlo v čase, keď sa viaceré krajiny potýkali s dôsledkami globálnej ekonomickej krízy, klesajúcimi obrannými rozpočtami či znižujúcou sa podporou verejnosti (aj v dôsledku nárastu obetí z radov aliančných vojsk). Politickí lídri krajín s najväčším zastúpením v misii sa zároveň vo svojich krajinách pripravovali na obhajobu politických mandátov. Extra politické body od domáceho publika mohol získať práve ten kandidát, ktorý prinavrátil vojakov späť domov z čoraz nepopulárnejšieho konfliktu. Alebo to aspoň prisľúbil.

Pochybnosti o skutočných dôvodoch znižovania počtu vojakov vyvolávala najmä bezpečnostná situácia v Afganistane. Aj keď budovanie bezpečnostných zložiek postupovalo podľa plánov, rok 2010 bol od pádu Talibanu najkrvavejším rokom s rekordným počtom obetí. Rapídne sa tiež zvýšil počet samovražedných útokov a útokov na významné afganské osobnosti. Preto bolo o priaznivých podmienkach v teréne možné hovoriť iba s ťažkosťami. Napriek tomu v marci 2011 vtedajší afganský prezident Hámid Karzaj ohlásil prvú fázu tranzície.

Druhý najkrvavejší 

Otázniky nad pripravenosťou Afganistanu však pretrvávajú. Afganské národné bezpečnostné sily takmer dosiahli cieľový stav. Domáce sily prebrali velenie vo väčšine bezpečnostných operácií. Naďalej sa však potýkajú s absenciou niektorých špeciálnych spôsobilostí v oblasti mobility, logistiky, leteckej podpory či spravodajských služieb a analýzy, v ktorých sú aj naďalej závislí od aliančných jednotiek. Problémy spôsobuje aj výber a výcvik personálu pre vysoko špecializované pozície.

Nedá sa hovoriť ani o zlepšovaní bezpečnostnej situácie. Hoci OSN vidí za nárastom počtu bezpečnostných incidentov v prvých mesiacoch roku 2014 najmä prezidentské voľby, štatistiky nie sú priaznivé ani za predchádzajúce obdobie. Rok 2013 bol druhým najnebezpečnejším rokom.

Až 70 % incidentov sa pritom odohráva na juhu a juhovýchode krajiny, ktorý má ešte len prejsť pod kontrolu ANSF. Územie je pre bojovníkov významné, pretože leží v susedstve Pakistanu. Ten je dlhodobo známy ako bezpečné útočisko pre povstalecké skupiny, ktoré si za hranicami zabezpečujú nábor a výcvik nových bojovníkov či dopĺňajú zásoby. Tri najväčšie povstalecké skupiny – Taliban, Hezb-i Islami a sieť Haqqani – majú sídlo práve tam.

Správa amerického Kongresu, ktorá hodnotí pripravenosť ANSF, tiež predpokladá, že práve toto strategické územie sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane aj dejiskom bojov o znovuzískanie kontroly nad územím zo strany povstalcov po odchode aliančných vojsk. Ich snahou bude získať späť cestné koridory a spojenie s Pakistanom, odkiaľ budú po obnovení síl môcť podnikať útoky na väčšie mestá, a tak si prinavrátiť stratenú moc a vplyv.

Politické ambície týchto militantných skupín aj naďalej ostávajú nenaplnené, čo bude zvyšovať ich motiváciu získať vplyv vojenskými prostriedkami. Napriek viacerým iniciatívam sa totiž afganskej vláde nepodarilo posadiť za jeden rokovací stôl s lídrami povstaleckých skupín. Doterajšie ambície o urovnanie sporu okrem toho zahŕňali len predstaviteľov hnutia Taliban, pričom povstalecké skupiny sú značne roztrieštené a konajú autonómne. Zásadný posun alebo zvrat v rokovaniach po odchode väčšiny spojencov očakáva dnes už len málokto.

Preto bude v nadchádzajúcich mesiacoch kľúčové, či sa afganským bezpečnostným zložkám podarí ustáť útoky povstaleckých skupín, čo by v dlhodobom horizonte mohlo vytvoriť predpoklady na to, aby mali militanti záujem o politické rokovanie.

Takmer v slepej uličke

O to dôležitejšia sa javí pretrvávajúca podpora medzinárodného spoločenstva vo forme novej nebojovej misie NATO s veľkosťou dvanásťtisíc mužov-vojakov, ktorí budú naďalej asistovať pri výcviku Afganských národných bezpečnostných síl. Podpis dohôd medzi Afganistanom a NATO o zotrvaní aj po roku 2014 skomplikovala výmena v prezidentskom paláci. Odchádzajúci prezident Karzaj odmietol podpísať bilaterálnu dohodu s USA o podmienkach zotrvania amerických vojakov v krajine, ktorá mala predchádzať zmluve s NATO. Žiadal, aby sa americkí vojaci zodpovedali z prípadných zločinov pred afganskými súdmi, čo bolo pre USA neprijateľné.

Nový prezident však vzišiel z volieb až po šiestich mesiacoch. To na jednej strane skomplikovalo situáciu vojenským plánovačom NATO, ktorí pripravovali odsun vojsk a techniky z územia, pretože sa museli až do poslednej chvíle pripravovať na všetky scenáre. Na druhej strane došlo k paralyzovaniu správy štátu a k štiepeniu už i tak dosť polarizovanej spoločnosti.

Z prvého kola volieb, ktoré sa konali v apríli, vzišli dvaja kandidáti na prezidenta. Abdulláh Abdulláh, ktorého podporovala menšina Tadžikov a Hazarov, a Ašraf Ghani, ktorý sa spoliehal na hlasy od Paštúnov a Uzbekov. Keď sa obaja po druhom júnovom kole volieb vyhlásili za víťazov a obviňovali jeden druhého z volebných podvodov, vzrástli obavy, že by spory a protesty mohli vyústiť až do etnických konfliktov či občianskych nepokojov. Preto OSN spolu s americkým ministrom zahraničných vecí Johnom Kerrym vyjednali dohodu o prepočítaní všetkých odovzdaných hlasov pod medzinárodným dohľadom. Kerry tiež navrhol vytvorenie „vlády národnej jednoty“, v rámci ktorej by došlo k deľbe moci medzi oboch lídrov.

Napriek súhlasu kandidátov s dohodou bol koncept nejasný a detaily sa podarilo dohodnúť až tesne pred vyhlásením výsledkov volieb koncom septembra. V zmysle dohody sa prezidentom stal Ghani a Abdulláh získal post výkonného šéfa vlády, ktorý sa bude zodpovedať prezidentovi a bude viesť dennodennú agendu vlády.

Ako bude vyzerať dohoda v praxi v krajine, kde ústava garantuje prezidentovi silné právomoci, ukážu až prvé mesiace novej vlády. Samotný dokument je totiž v mnohých aspektoch veľmi vágny a načrtáva skôr princípy než mechanizmy spolupráce. Preto bude úspešnosť dohody závisieť najmä od zodpovednosti a vzájomného rešpektu oboch lídrov a ich úprimnej snahy o deľbu moci. Po dlhých mesiacoch vzájomného osočovania, ktoré prispeli k prehĺbeniu nedôvery medzi politikmi, môže aj menšia nezhoda pôsobiť ako rozbuška a podkopať súčasnú krehkú administratívu.

Napriek tomu, že voľby dosiahli historickú volebnú účasť, politická kríza, ktorá Afganistan sprevádzala posledné mesiace, tiež spôsobila podkopanie dôvery v domáci politický systém a oslabila legitimitu víťazov. O to ťažšie bude získať od občanov nevyhnutnú podporu pre ťažké ekonomické reformy, ktoré Afganistan čakajú nasledujúci rok v dôsledku odlivu medzinárodného kapitálu a zániku tisícok pracovných miest naviazaných na prítomnosť medzinárodného spoločenstva.

Úlohy ostávajú

Pokrok, ktorý Afganistan dosiahol v poslednom desaťročí, je nespochybniteľný. Napriek existujúcim nedostatkom má Afganistan po prvýkrát vo svojej histórii vlastné profesionálne bezpečnostné zbory. Už po tretíkrát si tiež za rekordnej účasti v priamych voľbách zvolil hlavu štátu. Je však zrejmé, že nadchádzajúce mesiace bezprostredne po odchode aliančných jednotiek budú zaťažkávajúcou skúškou. Ako pre neskúsené Afganské národné bezpečnostné sily, ktoré budú musieť odolať tlaku povstalcov, tak i pre vládu, ktorá bude musieť prevziať na svoje plecia plnú zodpovednosť za správu štátu. Do akej miery bude úspešná hneď v prvých mesiacoch, bude obzvlášť rozhodujúce pre ďalšie smerovanie krajiny.

Domáce úlohy ostávajú aj medzinárodnému spoločenstvu, ktoré sa nesmie nechať pomýliť falošnou ilúziou „splnenej“ misie. Afganistan aj naďalej potrebuje spoľahlivého partnera. Spojenecké krajiny na jednej strane musia dodržiavať prísľuby o vojenskej prítomnosti a  finančnej pomoci, ktorú avizovali na viacerých fórach. Na druhej strane musia naďalej striktne požadovať dodržiavanie pravidiel a zásad právneho štátu, zvyšovanie transparentnosti, boj s korupciou či ochranu ľudských práv, ktoré musia podmieňovať pretrvávanie medzinárodnej podpory.
" ["post_title"]=> string(33) "Aký bude Afganistan v roku 2015?" ["post_excerpt"]=> string(879) "Vojenská misia ISAF NATO v Afganistane, ktorej sa v čase jej vrcholu zúčastňovalo viac ako 130 000 spojeneckých vojakov z 50 krajín, sa blíži ku koncu. Od 1. januára 2015 preberú zodpovednosť za bezpečnosť v celej krajine novovytvorené Afganské národné bezpečnostné sily (ANSF). Niekoľko tisíc spojeneckých vojakov bude v rámci novej misie s názvom „Resolute Support“ plniť už len podporné a výcvikové úlohy. Hoci uplynulá dekáda pôsobenia medzinárodného spoločenstva so sebou priniesla pozitívne výsledky v podobe zlepšujúcich sa štatistík v oblasti vzdelávania, zdravotníctva, ekonomiky či rozvoja infraštruktúry, v predvečer tranzície je namieste zhodnotiť úspešnosť misie NATO. Naplnila očakávania? Je Kábul pripravený prevziať zodpovednosť za správu svojej krajiny? Aký vývoj možno očakávať v roku 2015?" ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(31) "aky-bude-afganistan-v-roku-2015" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-11-18 11:03:51" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-11-18 11:03:51" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1072" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Photo: Flickr/The U.S. Army

Aký bude Afganistan v roku 2015?

Vojenská misia ISAF NATO v Afganistane, ktorej sa v čase jej vrcholu zúčastňovalo viac ako 130 000 spojeneckých vojakov z 50 krajín, sa blíži ku koncu. Od 1. januára 2015 preberú zodpovednosť za bezpečnosť ...