Foto: Vláda ČR

Slavkov, bermudský trojúhelník české diplomacie

Byl to asi od počátku trochu nešťastný nápad. V rámci navázání „strategických vztahů“ s Rakouskem, které měly dát nový rozměr české zahraniční politice kabinetu Bohuslava Sobotky, vedeného sociálními demokraty, byl v Čer...

Foto: CreativeCommons/ Patrick Emerson

List Nanukovi 1/2015

Milý Nanuk, pred pár týždňami sme vymenili kalendáre a vykročili do roku 2015. A Ty budeš mať o pár dní osem rokov. Tak ako sa posúvajú naše malé dejiny, napredujú aj tie veľké, a vždy začiatkom nového roka máme sklony ...

Foto: CreativeCommons/NoborderNetwork: Sara Prestianni

Bludný kruh vnímania cudzincov ako hrozby

V spoločnosti vládne predstava o tom, že „vrece s imigrantmi sa čoraz viac trhá“, a hrozí tak záplava Európy. Z rôznych zdrojov sa k nám dostávajú informácie o bezprecedentných množstvách utečencov plaviacich sa cez Stre...

Foto: CreativeCommons/APEC2013

Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?

V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné zahranično-politické pri...

Foto: 2014 Asia-Europe Foundation (ASEF) www.asef.org | 10th ASEM Summit

Vzťahy EÚ – Čína vo svetle milánskeho ASEM-u

Októbrový desiaty samit Stretnutia Ázia-Európa (ASEM: the Asia-Europe Meeting) v Miláne sa viac venoval situácii na Ukrajine než konkrétnym plánom posilnenia euro-ázijskej spolupráce jej 53 členských krajín. Na jednej st...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#162 (24) {
  ["ID"]=>
  int(976)
  ["post_author"]=>
  string(2) "29"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_content"]=>
  string(11499) "Čo na to verejnosť?

Diskusia o tom, aký postoj zaujať voči Rusku, ale aj samotná interpretácia diania v Ukrajine sa odohrávajú najmä v rovine politického diskurzu. Ak si odmyslíme anonymné nenávistné komentáre na internete, o názoroch verejnosti  vieme veľmi málo. Ešte v júni 2014 sa realizoval reprezentatívny výskum Inštitútu pre verejné otázky v spolupráci s denníkom SME.  Jeho výsledky – možno na prekvapenie mnohých – ukázali, že slovenská verejnosť hovorí jasným hlasom, čo sa týka práva Ukrajincov rozhodovať o osude svojej krajiny (výrazná väčšina – až 83 % respondentov – súhlasila s názorom, že „svoju budúcnosť by si mali demokraticky zvoliť Ukrajinci sami a Rusko by do toho nemalo zasahovať“, opačný názor vyslovilo iba 8 %).

Táto jednoznačnosť sa však oslabila, keď sme otázku položili inak, v duchu cynického „reálpolitického“ postoja: „Ukrajina je súčasťou ruskej sféry vplyvu a Rusko má právo tam zasahovať,“ – odmietavú odpoveď uviedla dvojtretinová väčšina respondentov (64 %), ale až 19 % súhlasilo a 18 % nevedelo odpovedať. V súvislosti s touto krízou je dôležité aj to, ako verejnosť vníma naše členstvo v Aliancii. Podľa daného výskumu je 58 % ľudí presvedčených, že členstvo v NATO je pre našu krajinu zárukou bezpečnosti. Avšak približne štvrtina ľudí to tak nevidí.[1] Zhruba rovnaký je aj podiel tých, ktorí hovoria: „Keby Rusko zaútočilo na ktorúkoľvek z členských krajín NATO, je povinnosťou Slovenska podieľať sa spolu s inými členskými krajinami na jej obrane.“ Na druhej strane je však evidentná zdržanlivosť občanov k posilneniu vojenskej prítomnosti NATO na našom území kvôli rusko-ukrajinskej kríze. V názoroch verejnosti sa teda prejavuje jasné odmietnutie zasahovania Ruska do záležitostí Ukrajiny, ale aj známy odstup nezanedbateľnej časti verejnosti od našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v Aliancii, inými slovami pretrváva skôr mentalita „konzumentov bezpečnosti“ ako prihlásenie sa k spoluzodpovednosti za jej garantovanie.

„Neukotvenosť“ názorov bežných ľudí a „nezorientovanosť“ v takýchto zložitých medzinárodných otázkach je celkom pochopiteľná. Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy sú na okraji záujmu, dominujú každodenné problémy bežného života. Podobnú situáciu ukázal prieskum CVVM aj v susednej Českej republike. Pre veľkú časť verejnosti je dianie na Ukrajine „neprehľadné“, iba menšia časť verejnosti (približne 40 % ) má vytvorený jasný názor na to, čo sa tam vlastne deje. Takýto stav na Slovensku potvrdil aj aktuálny prieskum agentúry Focus pre Hospodárske noviny zo septembra 2014 (HN, 10. – 12.10. 2014). Podľa neho viac ako polovica obyvateľov Slovenska nemá na dianie na Ukrajine názor; takmer polovica opýtaných považuje podporu sankcií proti Rusku za nesprávnu, 30 % za správnu. „Slováci by boli radšej, keby ich problémom zostalo to, či budú mať plnú chladničku, či budú otvorené potraviny a či tam budú mať nejaké výhodné akcie,“ komentuje výsledky Ivan Dianiška z Focusu.

Čo hovoria politici? 

Rusko-ukrajinská kríza odkryla celý „vejár“ názorov politikov. Jeho krajné póly personalizujú predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) a predseda Zahraničného výboru František Šebej (Most-Híd). Podľa Blahu „sme k sankciám skeptickí, lebo pochybujeme, že by viedli k želanému cieľu zmeniť postoj Ruska k Ukrajine, a na druhej strane nám sankcie ubližujú.“ Dodáva však, že „rešpektujeme spoločný postup členov EÚ“. Na opačnom názorovom póle stojí poslanec Šebej, ktorý tvrdí, že „sme za sankcie, pretože je to jediný spôsob, ako odpovedať na porušovanie medzinárodného práva zo strany ruskej federácie v prípade zasahovania na Ukrajine.“[3] Občan, vyber si.

Dôležitým aktérom v otázke rusko-ukrajinskej krízy je, pochopiteľne, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré v minulých mesiacoch vyvíjalo zvýšenú aktivitu aj na poli bilaterálnych vzťahov s Ukrajinou. Minister Miroslav Lajčák opakovane zmierlivo zdôrazňuje, že „je v našom záujme, aby krajina na východ od nás bola silná, demokratická a prosperujúca. Sme pripravení ponúknuť pomoc a podeliť sa o naše skúsenosti z transformácie a reformných procesov. Musí na to však byť ochota aj z druhej strany; reformy nemôžu byť nanútené zvonka, impulz na ne musí prísť od samotných ukrajinských politikov“.[2]

A čo hovorí premiér? Kam mieri a na čo apeluje jeho rétorika vo vzťahu k domácemu publiku? Aké komunikačné rámce používa? Jeho vyjadrenia sú zaujímavé aj preto, lebo pre značnú časť populácie je najdôveryhodnejším politikom a dôležitým komunikátorom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že premiér vo svojich vyhláseniach stavia najmä na tom, že slovenská verejnosť má tradične relatívne väčšiu afinitu voči Rusku, necíti tú historicky podmienenú ostražitosť Poliakov, ani skeptický odstup Čechov. A je jedno, či je to panslavistická vzájomnosť, nedostatok obáv, väčšia zhovievavosť voči obdobiu, keď sme boli so Sovietskym zväzom spojení na večné časy alebo sympatie k rusofilským politikom (ako napr. Ján Čarnogurský), tento sentiment na úrovni verejnosti tu jednoducho je.

Hlbší pohľad pod povrch premiérových vyhlásení však ukazuje, že ide skôr o komunikačné rámce smerujúce k iným rozšíreným vzorcom uvažovania, ktoré sú neraz zdrojom voličskej podpory práve pre vládnucu stranu a jej predsedu. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že pre pokračujúce spory dôjde začiatkom budúceho roka k výpadku dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu do Európy,“ vyhlásil premiér začiatkom septembra v televízii TA3. Implicitné dokončenie tejto vety pre voličov znie – ale nebojte sa, ochránim(-e) vás. V duchu „Chránime vás pred strachom a neistotou, ktoré vo vás vyvoláme“ Smer úspešne agitoval pred voľbami 2010.

Druhý apel znie – kde sa veľkí bijú, malí nemajú čo hľadať: „Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide... Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyve na Ukrajine.“ Opäť nejde len o zahmlievanie podstaty sporu, ale aj apel na rozšírený pocit (i historickú skúsenosť). Slovensko ako malá krajina, ktorá sa nemá nechať zatiahnuť do sporov „veľkých“ – ostať mimo konfliktov a chrániť si svoju „ostrovnosť“ a svoje – predovšetkým –  materiálne istoty. Určite to nie sú vyjadrenia hodnotovo založenej zahraničnej politiky.

Na tretí podtext premiérových vyjadrení už poukázali viacerí – posilňovanie rozšírenej ľudovej schizofrénie: zoskupenia, ktorých sme členmi už desať rokov, sú „oni“, a nie „my“, my stojíme mimo, nás sa to netýka. Premiér napr. tvrdí, že ak by prišla požiadavka na vojenskú základňu NATO na území Slovenska, odmietol by ju. V tejto súvislosti dokonca hovorí o „cudzích“ vojskách. To, čo sa tu malo budovať už 10 rokov – povedomie „my sme NATO“, sa nielen neformuje, ale v zárodkoch oslabuje.

Ak sme v polovici 90. rokov minulého storočia hovorili, že Slovensko sa Mečiarovou politikou „sebadiskvalifikovalo“ zo vstupu do NATO (a EÚ), dnes Marián Leško v súvislosti s vyjadreniami premiéra výstižne hovorí o „samospochybnení“.[3] Našťastie, tentokrát je to len verbálne samospochybnenie, kým za Mečiara to bolo naopak – naša garnitúra sa slovami k integrácii hlásila, ale reálne robila všetko pre to, aby nás diskvalifikovala.

Čo z toho vyplýva? 

Je všeobecne známe, že v zahraničnopolitických otázkach je verejnosť menej zorientovaná a kvalifikovaná ako v otázkach domácej politiky. Aj preto zohrávajú pri formovaní názorov výraznejšiu úlohu politici, ktorí ponúkajú hotové interpretačné rámce nielen toho, čo sa deje, ale aj to, aké sú možné konzekvencie na bežný život občanov. Lídersky viesť verejnú mienku, alebo na ňu iba reagovať, robiť a hovoriť to, čo ľudia očakávajú? To je zložitá otázka, ktorá nemá jednoznačnú odpoveď. Medzi responzívnosťou a zodpovednosťou vedie tenká línia, a práve v medzinárodných otázkach by politici mali viac uplatniť líderstvo a schopnosť získať verejnosť pre svoje postoje silou argumentov. Ak by to nedokázala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, dnes v NATO nie sme – podpora verejnosti pre tento krok dosiahla stabilnú a jasnú väčšinu až v roku 2002. Dovtedy kolísala a podliehala výkyvom v dôsledku rôznych externých faktorov.

Slovensko na úrovni verejnej mienky ani v minulých rokoch nepreukazovalo silnú transatlantickú identitu, zaznievali názory, ktoré by sme mohli označiť ako „geopolitická bezstarostnosť“ – sme bezpečná krajina, nikto nás neohrozuje, sme ostrovom v globalizovanom oceáne, ktorého sa problémy iných krajín netýkajú. Toto zahľadenie do seba má svoje  historické „koordináty“, ale to by sme už zachádzali priďaleko. Napriek všetkým deficitom sa v minulých rokoch podarilo dosiahnuť jednoznačne väčšinovú podporu nášho členstvu v Aliancii a obraz krajiny hodnotovo (nielen formálne) ukotvenej v západných zoskupeniach.

Premiérove vyjadrenia síce môžu povzbudiť všetky „spodné prúdy“ antiamerikanizmu, tretích ciest a konšpiratívneho myslenia, ale, našťastie, dostatočne hlasno počuť aj iných a relevantná časť verejnosti si snáď vyberie ten správny smer. K tomu môže výrazne prispieť zodpovedná komunikácia politikov.


[1] Podobné čísla na podobnú otázku ukázal v minulom roku aj prieskum GMF Transatlantické trendy. V roku 2014 Slovensko nebolo medzi krajinami, kde sa tento výskum realizoval.
[2] Anketa medzi poslancami NR SR na tému sankcií voči Rusku. Hospodárske noviny, 10. – 12.10. 2014.
[3] Leško, Marián: Ficov falošný obraz (aliancie). Trend, 2014/38, s. 18 – 21.
" ["post_title"]=> string(59) "Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti " ["post_excerpt"]=> string(702) "Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, anexia Krymu a ďalšie kroky zamerané na destabilizáciu nášho východného suseda spustili na Slovensku polarizovaný diskurz. Súhlasím s analytikom Alexandrom Dulebom, ktorý hovorí, že prebiehajúca diskusia nie je diskusiou o Rusku, ani Ukrajine, ani EÚ či NATO, ale o nás samých, o charaktere Slovenska, o zmysle uplynulých dvadsiatich rokov. Preto je celkom oprávnené pozrieť sa aj na obraz slovenskej verejnej mienky i posolstvá, akými ju politici oslovujú. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(55) "rusko-ukrajinska-kriza-ako-obraz-slovenskej-spolocnosti" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=976" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/Anry

Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti

Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, ane...

object(WP_Post)#317 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1196)
  ["post_author"]=>
  string(2) "22"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-01-12 12:22:57"
  ["post_content"]=>
  string(7770) "Stredná Európa ako výzva americkej zahraničnej politiky

Prezident Obama nezaháľal a hneď po voľbách v roku 2012 sa napriek politickej tradícii rozhodol byť silnejší ako bývali jeho predchodcovia počas vyčkávacieho „lame duck“ obdobia do konca prezidentského mandátu. Na presadenie politík, ktoré mu už nemôžu veľmi uškodiť, môže použiť takzvaný executive action (vládny príkaz), ktorý má silu zákona a nemusí byť schválený v Kongrese. V domácej politike Obama sprísnil rétoriku o imigračnej reforme a udelil špeciálny štatút takmer piatim miliónom nelegálnych imigrantov v Spojených štátoch, ktorý by im mal v budúcnosti zabezpečiť legálny pobyt. V zahraničnej politike prišlo rozhodnutie vymeniť Chucka Hegela na poste ministra obrany. Biely dom to zdôvodnil najmä neschopnosťou Hegela čeliť novým hrozbám, ako je boj proti teroristickej skupine ISIL. V decembri Barack Obama a kubánsky prezident Julian Castro uvoľnili takmer 60 rokov napäté vzťahy medzi Kubou a USA.

Jednou z najdôležitejších zahraničnopolitických výzev, ktorým Obama čelí, ostáva aj stredná Európa. Tá sa od ostatných geopolitických problémov líši tým, že iné ohniská, ako Afganistan a hrozba medzinárodného terorizmu, sú kombináciou politických a vojenských riešení. Príkladom je bombardovanie spojené s podporou umiernených skupín a spriatelených vlád v regióne v prípade boja proti Islamskému štátu Sýrie a Iraku a diplomacia a podporno-cvičiteľská misia v prípade Afganistanu. Ruská agresia a následná informačná vojna majú, naopak, len politické riešenie. Zo strany Ruska pre štáty Aliancie otvorený konflikt dnes nehrozí a Spojené štáty ho s Ruskom ani nezačnú. Konflikt, ktorý aktuálne Európe hrozí, je asymetrickejší a dlhodobý. Preto je dnes viac ako kedykoľvek predtým dôležitý aktívny prístup politických a nepolitických elít v regióne Vyšehradskej štvorky k odkazu transatlantického partnerstva, ktoré bolo práve pre jeho európsku časť prospešné už od konca prvej svetovej vojny.

Uplynulo päť rokov, odkedy lídri a analytici zo strednej a východnej Európy, vrátane Martina Bútoru, Michala Kováča a Václava Havla, adresovali list novozvolenému prezidentovi Obamovi, v ktorom ho žiadali, aby nezabúdal na Európu a prehodnotil svoju politiku voči Rusku, čím mal zmierniť ich vzájomné vzťahy a hľadať spoločné zahraničnopolitické záujmy. Je otázne, do akej miery išlo len o odhad alebo legitímnu obavu zo strany krajín, ktoré si ruskú (sovietsku) agresiu odskúšali na vlastnej koži. Americká politika „reštartu“ ako taká síce chybná nebola, ale autori listu mali pravdu v tom, že analytici v Bielom dome dlhodobo podceňovali ruskú doktrínu, ktorá hovorila okrem iného i o potrebe chrániť svojich občanov aj za hranicami Ruska, a stala sa tak nepriamou hrozbou pre susedné štáty. Výzvy však existujú na oboch stranách Atlantiku. Na severoamerickom kontinente ide v prvom rade o pochopenie situácie v krajinách strednej Európy a vývoj myslenia v súvislosti s ruskou inváziou, najmä prejavy panslovanstva medzi niektorými politikmi a ignorovanie histórie zapájania sa Ruska a jeho predchodcu – Sovietskeho zväzu – do vnútorných politík. Reakcia na krízu na Ukrajine zo strany USA bola zo začiatku skôr rozpačitá. Biely dom gratuloval novozostavenej vláde Jaceňuka bez toho, aby bola legitímne zvolená, a takisto sa z amerického ministerstva zahraničných vecí ozývala ostrá kritika voči EÚ a jej neschopnosti riešiť krízu na Ukrajine promptnejšie v dobe, ke´d Spojené štáty uvaľovali na Rusko sankcie. Na opačnej strane ide o potrebu ukončenia závislosti od Spojených štátov, a to najmä vojensky. EÚ a európska časť NATO nemôžu byť pre Ameriku len pobočkami jej záujmu. Musia operovať sebavedomo a ako samostatné jednotky, ktoré sa v prípade napadnutia vedia brániť. Dnes nie sú krajiny V4 schopné splniť ani tie najzákladnejšie záväzky vyplývajúce z členstva v NATO, ktoré sa týkajú predovšetkým vývoja obranných spôsobilostí a udržania obranného rozpočtu na úrovni 2 %. 

Zapojenie Ameriky v regióne a úlohy V4

Obama má príležitosť dostať sa do pozitívneho povedomia stredoeurópskych jastrabov, ktorí volajú po intenzívnejšej prítomnosti Spojených štátov v Európe. To nič nemení na fakte, že európska časť NATO musí čo najskôr zaujať stanovisko k budúcnosti spôsobilostí jednotlivých štátov na kolektívnu obranu. Amerika stále platí väčšiu časť účtu za obranu euroatlantického priestoru. A ako medzi demokratmi, tak aj medzi republikánmi sa ozývajú hlasy, ktoré striktne odmietajú status quo. Spojené štáty investovali do doslovného vybudovania západnej Európy a neskôr postavenia východnej Európy na nohy po skončení 2. svetovej vojny 160 miliárd dolárov dnešnej hodnoty.

Spojené štáty stále vnímajú všetky krajiny V4 ako partnerov a spojencov. V najbližšej dobe určite nebudeme svedkami úplného zmazania amerických stôp v regióne. Washington bude naďalej podporovať vojenské cvičenia a regionálnu spoluprácu v oblasti obrany a bezpečnosti. Počas svojej návštevy v Európe začiatkom júna 2014 prezident Obama oznámil, že požiada Kongres o jednu miliardu dolárov, aby zvýšil americkú prítomnosť v Európe v rámci iniciatívy „European Reassurence Initiative“[1]. Iniciatíva bola v plnej sume zahrnutá do obranného rozpočtu na rok 2015. Ide o jasné stanovisko a prísľub, že Spojené štáty stále považujú región V4 za kľúčový a sú pripravené podieľať sa na zvyšovaní spôsobilostí jednotlivých štátov.

V krajinách V4 však musí dôjsť k urýchlenej sebareflexii. Po roku 2004 stratila Vyšehradská štvorka svoj jasný cieľ, ktorým bola dovtedy euroatlantická integrácia. Hnacím motorom spolupráce bola konsenzuálna túžba ekonomického rozvoja, politickej a bezpečnostnej stability. Dnes, pätnásť rokov od vstupu troch krajín z V4 do NATO a desiatich rokoch od vstupu celej V4 do EÚ, zažíva región stagnáciu a len ťarbavo sa orientuje na geopolitickej mape. Priepasť medzi jednotlivými krajinami vo vnímaní bezpečnostných hrozieb, a najmä ich reakcie na ne, sa zväčšuje. Situácia vo V4 tak pripomína situáciu z 90. rokov, keď sa do vlád dostávali populisti, ktorých zahraničné politiky boli slepé a krátkodobé. Dlhodobé vnímanie transatlantických vzťahov ako pozitívneho prepojenia Európy a Ameriky sa oslabuje a lídri V4 sa od nich viac či menej otvorene odkláňajú.

Jedno ostáva isté. Stredná Európa ešte nestratila svoju atraktivitu a o jej geopolitickej dôležitosti dnes netreba presviedčať ani Washington. Súčasný aj budúci prezident Spojených štátov si ju na mape nájdu. Ale ostáva to na predstaviteľoch týchto krajín, ako dlho im to bude trvať.


[1] 440 miliónov by malo ísť na rotácie v Európe, 250 miliónov na zlepšenie vojenskej infraštruktúry v strednej a východnej Európe, a 75 miliónov na NATO cvičenia
" ["post_title"]=> string(47) "Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA" ["post_excerpt"]=> string(837) "V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokratov. Napriek tomu, že voľby boli v prvom rade o domácej politike, sa do debát častokrát dostávali aj zahraničnopolitické témy ako kríza na Ukrajine alebo boj proti Islamskému štátu. Pre Baracka Obamu ako prezidenta to boli posledné voľby; v tých o dva roky si už ľudia budú vyberať jeho nástupcu a ich výsledok nebude mať veľký vplyv na zvyšok jeho mandátu. V americkom politickom systéme je zvykom prikláňať sa v tomto období k zahraničnej politike, kde majú prezidenti väčšiu silu ako Kongres. Tento krok by mohol byť nádejou pre upevnenie vzťahov medzi Európou a Amerikou." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(43) "obamove-posledne-volby-a-buducnost-v4-a-usa" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2015-01-12 12:22:57" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1196" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/mirsasha

Obamove posledné voľby a budúcnosť V4 a USA

V novembrových voľbách do amerického Kongresu si konzervatívna strana republikánov podľa predpokladov udržala väčšinu v dolnej komore a získala väčšinu v Senáte, čím prelomila osemročnú vládu demokra...

object(WP_Post)#319 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1243)
  ["post_author"]=>
  string(2) "65"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 10:39:34"
  ["post_content"]=>
  string(13627) "Dvanásť opatrení Číny 

Čína pretavila svoj záujem o strednú a východnú Európu do prijatia programu pre rozvoj vzťahov s týmito krajinami v apríli 2012 pod názvom Dvanásť opatrení. Prvých sedem sa sústredí na  oblasť ekonomiky, pričom Čína plánuje poskytnúť krajinám SVE úverový balíček vo výške 10 miliárd dolárov, prispieť do spoločného investičného fondu v objeme pol miliardy dolárov a podporiť aj vznik špeciálnych zón v každej krajine, kde by zvlášť intenzívne spolupracovali čínske a miestne firmy. Čína avizovala aj založenie pobočiek svojich bánk v regióne (a naopak), ako aj svoju účasť na budovaní infraštruktúry v tejto oblasti. Ostatné opatrenia sa vzťahujú na oblasť kultúry (organizácia fóra o spolupráci a stretnutia expertov), školstva (nové štipendiá pre študentov a vedcov, medziakademické výmeny), turizmu (zvýšenie počtu turistov prostredníctvom partnerstva medzi príslušnými organizáciami či nových priamych leteckých spojení), výskumu (každoročne investovať 2 milióny yuanov do medziakademických výmen) a mládeže (príprava fóra mladých lídrov).

Na napĺňanie tohto programu zriadila Čína v rámci svojho ministerstva zahraničných vecí osobitný sekretariát a lídri 16 krajín SVE, vrátane Slovenska, sa každoročne stretávajú s predstaviteľmi Číny na samitoch, ale aj na ministerských stretnutiach či biznis fórach.

Mäkká moc Číny

Tento nový prístup zahŕňa aj mimoriadne aktivity Číny v oblasti tzv. mäkkej moci (soft power). Už viac ako desať rokov je v Číne populárny koncept, ktorý zaviedol americký vedec Joseph Nye. Pre úspech zahraničnej politiky pokladá tento koncept za dôležitú atraktívnosť kultúry štátu, prestíž jeho inštitúcií a hodnôt. Krajina potom dokáže jednoduchšie ovplyvňovať ostatné štáty a ušetrí veľa zdrojov, ktoré by inak musela vydať na zabezpečenie sily (hard power), typicky prostredníctvom vojenských výdavkov.

Tak ako Joseph Nye zdôrazňoval potrebu budovať obe zložky moci, aj Čína každoročne zvyšuje svoje výdavky na obranu i na budovanie pozitívneho obrazu Číny vo svete. No kým nárast čínskych výdavkov na zbrojenie verejnosť v strednej a východnej Európe príliš nepociťuje, čínske aktivity v oblasti kultúry sú omnoho viditeľnejšie. Ako takmer v každej krajine SVE, aj na Slovensku bol založený Konfuciov inštitút, uskutočnili sa dva festivaly čínskeho filmu, ako aj početné vystúpenia čínskych kultúrnych telies, napríklad Čínskeho národného cirkusu alebo Čínskeho symfonického orchestra. Pri príležitosti konania olympijských hier v Pekingu zorganizovala Čína aj na Slovensku kampaň propagácie svojej kultúry pod názvom Zažiť Čínu v strednej Európe. Čína tiež zdvojnásobila počet štipendií pre slovenských študentov, ktorí by chceli študovať v ČĽR, a to ešte niekoľko rokov pred ohlásením Dvanástich opatrení. Ďalším príkladom aktivít v tejto oblasti je nedávne založenie pobočky čínskych novín Ouzhou shibao (Európsky denník) v Bratislave či rastúci počet správ, ktoré píšu novinári čínskej agentúry Xinhua priamo zo Slovenska.

Na Slovensku sa čínsky model, ktorý spája posilňovanie trhovej ekonomiky s autoritatívnym riadením, zatiaľ nestretáva s obdivom. No v susednom Maďarsku sa premiér Viktor Orbán vyjadruje o ňom pochvalne a Maďarsko by ho podľa Orbána malo nasledovať. Na druhej strane však všetky krajiny SVE, vrátane Slovenska, akceptovali ako dobrú platformu spolupráce Čínou navrhnutý mechanizmus každoročných stretnutí predsedov vlád a schôdzok na rôznych úrovniach. A to aj napriek chýbajúcej podpore inštitúcií EÚ, ktorým sa nepáči, že Čína rokuje samostatne iba s časťou členských štátov. Ak tento model prinesie pozitívne výsledky pre štáty SVE, získa u nich Čína kredit aj za budovanie efektívnych inštitúcií. 

Výsledky čínskej politiky a spolupráce s Čínou

Tri roky od vyhlásenia čínskeho programu a od prvého stretnutia premiérov využili krajiny najmä na posilnenie inštitucionálneho rámca spolupráce. Vzájomný obchod, ani investície dramaticky nenarástli: Slovensko exportuje do Číny stále len okolo 2 – 3 % objemu celkového vývozu a dovoz z Číny predstavuje asi 6 % celkového dovozu na Slovensko, podobne ako v iných krajinách Vyšehradskej štvorky. Čínske investície na Slovensku sú naďalej takmer nulové. Dokonca ani Maďarsko, známe enormnými aktivitami na zlepšenie vzťahov s Čínou, nepritiahlo významnejšieho nového investora z Číny; podobne je na tom Česká republika či Poľsko.

Krajiny strednej Európy neprofitujú z hospodárskych vzťahov s Čínou viac najmä preto, lebo Čína má záujem o veľké projekty, na ktoré žiada od partnerských krajín poskytnúť vládne záruky. Slovensko, ani jeho susedia takéto záruky v čase prebiehajúcej finančnej krízy nechcú poskytnúť, a preto Čína rozbieha aktivity predovšetkým v juhovýchodnej Európe, kde je väčšia núdza o zdroje a vlády sú ochotné dať Číne lepšie podmienky. Peking tak zafinancoval postavenie nového mosta v Belehrade a dohodnutá je aj výstavba železnice spájajúcej srbské a maďarské hlavné mesto. Aj preto sa dva z troch samitov Čína – SVE konali v Bukurešti a Belehrade.

Ani podstatné zlepšenie imidžu Číny v strednej a východnej Európe zatiaľ necítiť. Podľa výskumu Pew Research Center z roku 2013 obyvatelia Poľska a Českej republiky vnímajú omnoho pozitívnejšie USA ako Čínu. Kým 67 % obyvateľov Poľska a 58 % obyvateľov Česka vníma pozitívne USA, len 43 % Poliakov a 34 % Čechov tak vidí Čínu. Tým sa postoj obyvateľov Poľska a Českej republiky k Číne podobá skôr postojom obyvateľov západoeurópskych krajín ako názorom ľudí žijúcich v juhovýchodnej Ázii, napríklad v Malajzii či Indonézii, ktorí sú voči Číne pozitívne naladení. V prípade Poľska sa hodnotenie Číny dokonca mierne zhoršilo: v prieskume tej istej organizácie v roku 2010 hodnotilo Čínu kladne 46 % opýtaných a o rok neskôr 51 % respondentov.

Dávnejší prieskum Pew Research Center z roku 2007 zahrnul do svojho prieskumu aj Slovensko. Len mierne viac Slovákov (45 %) vtedy vnímalo Čínu pozitívne ako negatívne (43 %). Na Slovensku sa tak Čína tešila lepšiemu imidžu ako v susednom Poľsku a hlavne v Českej republike. Príčinou neveľmi lichotivého obrazu Číny v strednej Európe sú okrem autoritárskej povahy čínskeho režimu porušujúceho ľudské práva aj viaceré kontroverzné aktivity, ktoré podnikla Čína v strednej Európe i mimo nej. Príkladom je bitka, ktorú vyvolali stúpenci čínskeho prezidenta počas jeho návštevy Bratislavy, či zadržanie Tibeťanov žijúcich v Maďarsku, aby nenarušili prijatie čínskeho prezidenta v Budapešti. U odbornej verejnosti zase vyvolalo negatívne ohlasy správanie riaditeľky siete Konfuciových inštitútov, ktorá prikázala vytrhnúť stránky programu medzinárodnej konferencie, pretože obsahovali zmienku o taiwanských inštitúciách.

Chápanie pojmu „mäkká moc“ je totiž v Číne iné než jeho zaužívaná definícia v západných krajinách. Číňania hovoria o prepájaní sily a mäkkej moci, a tak pozitívny obraz Číny niekedy budujú aj silou, čo následne antagonizuje verejnosť v západnom svete, ktorého súčasťou je dnes aj stredná a východná Európa. 

Ako chápať čínsku politiku voči SVE

Oživený záujem Číny o strednú a východnú Európu je výsledkom čínskej zahraničnej politiky, ktorá je dnes profesionálnejšia a transparentnejšia ako v minulosti. O väčšej profesionalite svedčí napríklad to, že sa vedenie Číny pomerne úspešne snaží maximalizovať hospodársky rast v krajine, a hoci sú pre Čínu ekonomicky prioritnejšie iné regióny, aj obchod so SVE či investície v regióne k tomuto cieľu prispievajú. Prebytok finančných zdrojov, ktorý dnes ČĽR má, sa snaží čínska vláda pretransformovať do väčších projektov, kde je jej angažovanie opodstatnené a  môžu priniesť dostatočný zisk. Namiesto komunikácie s mnohými malými štátmi si Čína zvolila spôsob, ako naraz a efektívnejšie dohadovať veľké projekty. A keďže stále existujú obrovské ekonomické rozdiely medzi západom a východom Európskej únie, Čína si logicky rozdelila EÚ na dve časti. Okrem toho pozýva rokovať aj štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, ale hospodársku spoluprácu osobitne potrebujú –Srbsko, Čierna Hora či Albánsko. Primárnym dôvodom politiky Číny teda nie je rozdrobovať Európsku úniu či stavať proti sebe členské štáty a Brusel, no môže to byť jej výsledkom. V tom prípade si štáty SVE musia ujasniť, ktoré spojenectvo je pre ne prvoradé, pričom racionálny pohľad velí, že je to spojenectvo s Úniou.

Vyššia transparentnosť zahraničnej politiky Číny spočíva vo zverejňovaní tzv. Bielych kníh, kde popisuje svoje zahranično-politické priority, či rámcových plánov, ako je spomínaných Dvanásť opatrení. Tento program pre strednú a východnú Európu pritom nie je prvý – už od roku 2006 existuje Osem opatrení pre rozvoj vzťahov Číny so štátmi Afriky. Čína začiatkom roka 2015 pripravila podobný materiál na prehĺbenie spolupráce aj s krajinami Latinskej Ameriky a s Karibskou oblasťou.

Tento regionálny prístup Číny je dnes, zdá sa, v akejsi testovacej prevádzke. Financie, ktoré chce Čína investovať do budovania vzťahov s jednotlivými regiónmi, sa napríklad nápadne podobajú: úverová linka pre strednú a východnú Európu, Afriku a rovnako aj pre Latinskú Ameriku a štáty Karibiku má výšku 10 miliárd dolárov. Čína tak zrejme skúša začať podobne v rôznych regiónoch a  následne prispôsobí opatrenia výsledkom.

Čo môže urobiť Slovensko

Slovensko dlhodobo deklaruje záujem rozvíjať vzťahy s Čínou s cieľom zvýšiť slovenský export a pritiahnuť čínske investície. Aj keď export do Číny v posledných desiatich rokoch nezanedbateľne rastie, nie je to výsledok opatrení slovenskej vlády, ale aktivít nadnárodných korporácií, najmä najväčšieho slovenského vývozcu do Číny  – firmy Volkswagen. Veľké čínske investície, ktoré štandardne sprevádza zastrešenie čínskou vládou, na Slovensku chýbajú. Je však chybou domnievať sa, že to zmení nadštandardne ústretový prístup slovenskej vlády voči Číne. Čína sa správa veľmi pragmaticky: krajiny musia ponúknuť veľký a ekonomicky výhodný projekt, inak sú dobré vzťahy len pozlátkou.

V tomto prípade sa ako zmysluplná javí poľská politika voči Číne. Čína si spomedzi krajín regiónu vybrala najskôr Poľsko za lídra: prvý samit predstaviteľov Číny a SVE sa uskutočnila vo Varšave v apríli 2012, kde Čína uzavrela s Poľskom strategické partnerstvo. Predstavitelia Poľska však dnes jasne deklarujú svoje priority v rámci Európskej únie, vrátane zdôrazňovania dôležitosti ochrany ľudských práv, aj sa často bilaterálne stretávajú s čínskymi lídrami. Poľská vláda zostáva otvorená projektom s Čínou aj napriek negatívnej skúsenosti s výstavbou diaľnic čínskymi firmami. Jedno zlyhanie predsa neznamená, že treba spoluprácu s čínskymi firmami a priori vylúčiť. Čínske projekty dnes síce Poľsko obchádzajú, ale môže to byť jednoducho preto, lebo Poľsku nevyhovujú čínske podmienky, čo, samozrejme, zatiaľ nahlas nezaznelo. Poľsko v súčasnosti čaká na príležitosť a podporuje rozvoj vzťahov s Čínou na iných úrovniach, najmä aktívnou prezentáciou svojej krajiny v Číne prostredníctvom početných kultúrnych podujatí, vzdelávania a vedy, ktoré sa každý mesiac uskutočnia v Číne, ako aj spoločnými aktivitami s Čínou v týchto oblastiach. Je to niekoľkonásobne viac v porovnaní s ktoroukoľvek krajinou Vyšehradskej štvorky.

Krajiny Vyšehradskej štvorky nedávno Číne navrhli, aby v rámci partnerstva Čína – SVE vznikla platforma Čína – V4. Čína sa však bráni rozdrobovať fórum, ktoré vzniklo práve na uľahčenie komunikácie medzi veľkou Čínou a šestnástimi malými krajinami SVE. Aj keď sú štáty V4 najrozvinutejšou časťou regiónu, kde Čína najviac investovala aj exportuje, fondy EÚ sú pre ne stále ľahšie dostupné ako čínske financie, ktoré treba vyvážiť štátnymi zárukami. Na spoločný projekt podpory ľudských práv či rozvoja demokracie v Číne, kde by krajiny Vyšehradskej štvorky mohli najlepšie využiť svoj potenciál, zatiaľ neexistuje odvaha a v troch zo štyroch z nich ani politická vôľa. Model Čína – SVE tak dnes úspešne pomáha Číne zatláčať ľudsko-právne otázky do úzadia, pretože Čína pre ne nevytvorila priestor a krajiny strednej a východnej Európy o nich nežiadajú diskutovať."
  ["post_title"]=>
  string(80) "Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?"
  ["post_excerpt"]=>
  string(662) "V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné zahranično-politické priority a ich vzťahy boli dosť obmedzené: ČĽR sa starala predovšetkým o to, aby všetky štáty dodržiavali tzv. politiku jednej Číny. Prijatie desiatich krajín do Európskej únie v roku 2004 však oživilo záujem Číny o tento región. Prejavilo sa to napríklad zvýšeným počtom návštev vedúcich čínskych predstaviteľov, vrátane prvého prijatia čínskeho prezidenta na Slovensku v júni 2009."
  ["post_status"]=>
  string(7) "publish"
  ["comment_status"]=>
  string(4) "open"
  ["ping_status"]=>
  string(4) "open"
  ["post_password"]=>
  string(0) ""
  ["post_name"]=>
  string(70) "cina-v-strednej-europe-preco-ma-cina-zaujem-o-slovensko-a-jeho-susedov"
  ["to_ping"]=>
  string(0) ""
  ["pinged"]=>
  string(0) ""
  ["post_modified"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_modified_gmt"]=>
  string(19) "2015-02-10 14:09:36"
  ["post_content_filtered"]=>
  string(0) ""
  ["post_parent"]=>
  int(0)
  ["guid"]=>
  string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1243"
  ["menu_order"]=>
  int(0)
  ["post_type"]=>
  string(4) "post"
  ["post_mime_type"]=>
  string(0) ""
  ["comment_count"]=>
  string(1) "0"
  ["filter"]=>
  string(3) "raw"
}
Foto: CreativeCommons/APEC2013

Čína v strednej Európe: Prečo má Čína záujem o Slovensko a jeho susedov?

V posledných rokoch možno pozorovať nebývalý záujem Čínskej ľudovej republiky (ČĽR) o krajiny strednej a východnej Európy (SVE). V deväťdesiatych rokoch mala Čína a postkomunistické štáty odlišné za...