Foto:CreativeCommons/stepanekm7

Nová zkouška pro svobodu střední Evropy

Poprvé od konce studené války, a vlastně poprvé od bojů v budapešťských ulicích, které krvavě ukončili Maďarskou revoluci v roku 1956, se přímo za hranicemi Slovenska a Polska válčí. Ukrajinský Majdan, jehož výročí si v ...

Foto: CreativeCommons/European External Action Service

Kosovo na križovatke

Kríza, v ktorej sa Kosovo ocitlo po posledných parlamentných voľbách, je dramatickým pokračovaním dlhoročného boja o nezávislosť, štát a demokraciu. Kým neúspech je reálnou možnosťou, súčasná kríza predstavuje nevyhnutnú...

Photo: Flickr/The U.S. Army

Aký bude Afganistan v roku 2015?

Vojenská misia ISAF NATO v Afganistane, ktorej sa v čase jej vrcholu zúčastňovalo viac ako 130 000 spojeneckých vojakov z 50 krajín, sa blíži ku koncu. Od 1. januára 2015 preberú zodpovednosť za bezpečnosť v celej krajin...

Foto: Archiv RM

List Nanukovi 2/2014

Milý Nanuk, tohtoročný november je zaujímavý z mnohých príčin. Jednou je, že si v ňom pripomíname 25. výročie od novembra 1989, keď časť Nemcov, Poliaci, Česi, Maďari, Bulhari, Slováci, a neskôr aj Rumuni a ďalší po des...

Foto:CreativeCommons/Jeff Miccolis

Politická obnova na Ukrajine

Prímerie na Ukrajine je od svojho začiatku prinajmenšom otázne, a kým ozbrojené sily Ukrajiny na jednej strane zastavili ofenzívu, na strane druhej sa ešte stále museli brániť útokom zo strany separatistov, ktorých ved...

Najčítanejšie články

object(WP_Post)#149 (24) {
  ["ID"]=>
  int(976)
  ["post_author"]=>
  string(2) "29"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-20 12:10:38"
  ["post_content"]=>
  string(11499) "Čo na to verejnosť?

Diskusia o tom, aký postoj zaujať voči Rusku, ale aj samotná interpretácia diania v Ukrajine sa odohrávajú najmä v rovine politického diskurzu. Ak si odmyslíme anonymné nenávistné komentáre na internete, o názoroch verejnosti  vieme veľmi málo. Ešte v júni 2014 sa realizoval reprezentatívny výskum Inštitútu pre verejné otázky v spolupráci s denníkom SME.  Jeho výsledky – možno na prekvapenie mnohých – ukázali, že slovenská verejnosť hovorí jasným hlasom, čo sa týka práva Ukrajincov rozhodovať o osude svojej krajiny (výrazná väčšina – až 83 % respondentov – súhlasila s názorom, že „svoju budúcnosť by si mali demokraticky zvoliť Ukrajinci sami a Rusko by do toho nemalo zasahovať“, opačný názor vyslovilo iba 8 %).

Táto jednoznačnosť sa však oslabila, keď sme otázku položili inak, v duchu cynického „reálpolitického“ postoja: „Ukrajina je súčasťou ruskej sféry vplyvu a Rusko má právo tam zasahovať,“ – odmietavú odpoveď uviedla dvojtretinová väčšina respondentov (64 %), ale až 19 % súhlasilo a 18 % nevedelo odpovedať. V súvislosti s touto krízou je dôležité aj to, ako verejnosť vníma naše členstvo v Aliancii. Podľa daného výskumu je 58 % ľudí presvedčených, že členstvo v NATO je pre našu krajinu zárukou bezpečnosti. Avšak približne štvrtina ľudí to tak nevidí.[1] Zhruba rovnaký je aj podiel tých, ktorí hovoria: „Keby Rusko zaútočilo na ktorúkoľvek z členských krajín NATO, je povinnosťou Slovenska podieľať sa spolu s inými členskými krajinami na jej obrane.“ Na druhej strane je však evidentná zdržanlivosť občanov k posilneniu vojenskej prítomnosti NATO na našom území kvôli rusko-ukrajinskej kríze. V názoroch verejnosti sa teda prejavuje jasné odmietnutie zasahovania Ruska do záležitostí Ukrajiny, ale aj známy odstup nezanedbateľnej časti verejnosti od našich záväzkov vyplývajúcich z členstva v Aliancii, inými slovami pretrváva skôr mentalita „konzumentov bezpečnosti“ ako prihlásenie sa k spoluzodpovednosti za jej garantovanie.

„Neukotvenosť“ názorov bežných ľudí a „nezorientovanosť“ v takýchto zložitých medzinárodných otázkach je celkom pochopiteľná. Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy sú na okraji záujmu, dominujú každodenné problémy bežného života. Podobnú situáciu ukázal prieskum CVVM aj v susednej Českej republike. Pre veľkú časť verejnosti je dianie na Ukrajine „neprehľadné“, iba menšia časť verejnosti (približne 40 % ) má vytvorený jasný názor na to, čo sa tam vlastne deje. Takýto stav na Slovensku potvrdil aj aktuálny prieskum agentúry Focus pre Hospodárske noviny zo septembra 2014 (HN, 10. – 12.10. 2014). Podľa neho viac ako polovica obyvateľov Slovenska nemá na dianie na Ukrajine názor; takmer polovica opýtaných považuje podporu sankcií proti Rusku za nesprávnu, 30 % za správnu. „Slováci by boli radšej, keby ich problémom zostalo to, či budú mať plnú chladničku, či budú otvorené potraviny a či tam budú mať nejaké výhodné akcie,“ komentuje výsledky Ivan Dianiška z Focusu.

Čo hovoria politici? 

Rusko-ukrajinská kríza odkryla celý „vejár“ názorov politikov. Jeho krajné póly personalizujú predseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Ľuboš Blaha (Smer-SD) a predseda Zahraničného výboru František Šebej (Most-Híd). Podľa Blahu „sme k sankciám skeptickí, lebo pochybujeme, že by viedli k želanému cieľu zmeniť postoj Ruska k Ukrajine, a na druhej strane nám sankcie ubližujú.“ Dodáva však, že „rešpektujeme spoločný postup členov EÚ“. Na opačnom názorovom póle stojí poslanec Šebej, ktorý tvrdí, že „sme za sankcie, pretože je to jediný spôsob, ako odpovedať na porušovanie medzinárodného práva zo strany ruskej federácie v prípade zasahovania na Ukrajine.“[3] Občan, vyber si.

Dôležitým aktérom v otázke rusko-ukrajinskej krízy je, pochopiteľne, Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, ktoré v minulých mesiacoch vyvíjalo zvýšenú aktivitu aj na poli bilaterálnych vzťahov s Ukrajinou. Minister Miroslav Lajčák opakovane zmierlivo zdôrazňuje, že „je v našom záujme, aby krajina na východ od nás bola silná, demokratická a prosperujúca. Sme pripravení ponúknuť pomoc a podeliť sa o naše skúsenosti z transformácie a reformných procesov. Musí na to však byť ochota aj z druhej strany; reformy nemôžu byť nanútené zvonka, impulz na ne musí prísť od samotných ukrajinských politikov“.[2]

A čo hovorí premiér? Kam mieri a na čo apeluje jeho rétorika vo vzťahu k domácemu publiku? Aké komunikačné rámce používa? Jeho vyjadrenia sú zaujímavé aj preto, lebo pre značnú časť populácie je najdôveryhodnejším politikom a dôležitým komunikátorom. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že premiér vo svojich vyhláseniach stavia najmä na tom, že slovenská verejnosť má tradične relatívne väčšiu afinitu voči Rusku, necíti tú historicky podmienenú ostražitosť Poliakov, ani skeptický odstup Čechov. A je jedno, či je to panslavistická vzájomnosť, nedostatok obáv, väčšia zhovievavosť voči obdobiu, keď sme boli so Sovietskym zväzom spojení na večné časy alebo sympatie k rusofilským politikom (ako napr. Ján Čarnogurský), tento sentiment na úrovni verejnosti tu jednoducho je.

Hlbší pohľad pod povrch premiérových vyhlásení však ukazuje, že ide skôr o komunikačné rámce smerujúce k iným rozšíreným vzorcom uvažovania, ktoré sú neraz zdrojom voličskej podpory práve pre vládnucu stranu a jej predsedu. „Je pomerne veľká pravdepodobnosť, že pre pokračujúce spory dôjde začiatkom budúceho roka k výpadku dodávok plynu z Ruska cez Ukrajinu do Európy,“ vyhlásil premiér začiatkom septembra v televízii TA3. Implicitné dokončenie tejto vety pre voličov znie – ale nebojte sa, ochránim(-e) vás. V duchu „Chránime vás pred strachom a neistotou, ktoré vo vás vyvoláme“ Smer úspešne agitoval pred voľbami 2010.

Druhý apel znie – kde sa veľkí bijú, malí nemajú čo hľadať: „Všetci dobre vieme, čo sa na Ukrajine deje, o aký súboj ide... Je to spor Ruska a Spojených štátov o vplyve na Ukrajine.“ Opäť nejde len o zahmlievanie podstaty sporu, ale aj apel na rozšírený pocit (i historickú skúsenosť). Slovensko ako malá krajina, ktorá sa nemá nechať zatiahnuť do sporov „veľkých“ – ostať mimo konfliktov a chrániť si svoju „ostrovnosť“ a svoje – predovšetkým –  materiálne istoty. Určite to nie sú vyjadrenia hodnotovo založenej zahraničnej politiky.

Na tretí podtext premiérových vyjadrení už poukázali viacerí – posilňovanie rozšírenej ľudovej schizofrénie: zoskupenia, ktorých sme členmi už desať rokov, sú „oni“, a nie „my“, my stojíme mimo, nás sa to netýka. Premiér napr. tvrdí, že ak by prišla požiadavka na vojenskú základňu NATO na území Slovenska, odmietol by ju. V tejto súvislosti dokonca hovorí o „cudzích“ vojskách. To, čo sa tu malo budovať už 10 rokov – povedomie „my sme NATO“, sa nielen neformuje, ale v zárodkoch oslabuje.

Ak sme v polovici 90. rokov minulého storočia hovorili, že Slovensko sa Mečiarovou politikou „sebadiskvalifikovalo“ zo vstupu do NATO (a EÚ), dnes Marián Leško v súvislosti s vyjadreniami premiéra výstižne hovorí o „samospochybnení“.[3] Našťastie, tentokrát je to len verbálne samospochybnenie, kým za Mečiara to bolo naopak – naša garnitúra sa slovami k integrácii hlásila, ale reálne robila všetko pre to, aby nás diskvalifikovala.

Čo z toho vyplýva? 

Je všeobecne známe, že v zahraničnopolitických otázkach je verejnosť menej zorientovaná a kvalifikovaná ako v otázkach domácej politiky. Aj preto zohrávajú pri formovaní názorov výraznejšiu úlohu politici, ktorí ponúkajú hotové interpretačné rámce nielen toho, čo sa deje, ale aj to, aké sú možné konzekvencie na bežný život občanov. Lídersky viesť verejnú mienku, alebo na ňu iba reagovať, robiť a hovoriť to, čo ľudia očakávajú? To je zložitá otázka, ktorá nemá jednoznačnú odpoveď. Medzi responzívnosťou a zodpovednosťou vedie tenká línia, a práve v medzinárodných otázkach by politici mali viac uplatniť líderstvo a schopnosť získať verejnosť pre svoje postoje silou argumentov. Ak by to nedokázala prvá vláda Mikuláša Dzurindu, dnes v NATO nie sme – podpora verejnosti pre tento krok dosiahla stabilnú a jasnú väčšinu až v roku 2002. Dovtedy kolísala a podliehala výkyvom v dôsledku rôznych externých faktorov.

Slovensko na úrovni verejnej mienky ani v minulých rokoch nepreukazovalo silnú transatlantickú identitu, zaznievali názory, ktoré by sme mohli označiť ako „geopolitická bezstarostnosť“ – sme bezpečná krajina, nikto nás neohrozuje, sme ostrovom v globalizovanom oceáne, ktorého sa problémy iných krajín netýkajú. Toto zahľadenie do seba má svoje  historické „koordináty“, ale to by sme už zachádzali priďaleko. Napriek všetkým deficitom sa v minulých rokoch podarilo dosiahnuť jednoznačne väčšinovú podporu nášho členstvu v Aliancii a obraz krajiny hodnotovo (nielen formálne) ukotvenej v západných zoskupeniach.

Premiérove vyjadrenia síce môžu povzbudiť všetky „spodné prúdy“ antiamerikanizmu, tretích ciest a konšpiratívneho myslenia, ale, našťastie, dostatočne hlasno počuť aj iných a relevantná časť verejnosti si snáď vyberie ten správny smer. K tomu môže výrazne prispieť zodpovedná komunikácia politikov.


[1] Podobné čísla na podobnú otázku ukázal v minulom roku aj prieskum GMF Transatlantické trendy. V roku 2014 Slovensko nebolo medzi krajinami, kde sa tento výskum realizoval.
[2] Anketa medzi poslancami NR SR na tému sankcií voči Rusku. Hospodárske noviny, 10. – 12.10. 2014.
[3] Leško, Marián: Ficov falošný obraz (aliancie). Trend, 2014/38, s. 18 – 21.
" ["post_title"]=> string(59) "Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti " ["post_excerpt"]=> string(702) "Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, anexia Krymu a ďalšie kroky zamerané na destabilizáciu nášho východného suseda spustili na Slovensku polarizovaný diskurz. Súhlasím s analytikom Alexandrom Dulebom, ktorý hovorí, že prebiehajúca diskusia nie je diskusiou o Rusku, ani Ukrajine, ani EÚ či NATO, ale o nás samých, o charaktere Slovenska, o zmysle uplynulých dvadsiatich rokov. Preto je celkom oprávnené pozrieť sa aj na obraz slovenskej verejnej mienky i posolstvá, akými ju politici oslovujú. " ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(55) "rusko-ukrajinska-kriza-ako-obraz-slovenskej-spolocnosti" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-10-21 10:23:28" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(35) "http://zahranicnapolitika.sk/?p=976" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/Anry

Rusko-ukrajinská kríza ako obraz slovenskej spoločnosti

Krízové situácie zväčša odhalia viac ako pokojná idylka. Platí to nielen o vzťahoch, firmách, ale aj o kultúrnych a hodnotových „fundamentoch“ spoločnosti. Agresia putinovského Ruska voči Ukrajine, ane...

object(WP_Post)#315 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1039)
  ["post_author"]=>
  string(2) "57"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-10-29 11:10:47"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-10-29 11:10:47"
  ["post_content"]=>
  string(10945) "

Kto dopomohol ISIS k úspechu?

K nedávnemu rapídnemu postupu ISIS prispelo množstvo aktérov a faktorov. Na irackej domácej scéne bol spúšťačom obnovy kapacít mudžahídov šiítsky predseda vlády Núrí al-Málikí. Málikí porušil dohodu o proporčnom zastúpení všetkých dominantných irackých skupín: šiítov, sunnitov a Kurdov v politických štruktúrach krajiny a systematicky potláčal sunnitské obyvateľstvo. Korupcia a čistky v irackej armáde po páde režimu Saddáma Husajna a následný odchod vojsk USA z Iraku v roku 2011 vytvorili navyše aj bezpečnostno-politické vákuum, ktoré militanti z ISIS dokázali využiť. Irán podporou Málikího režimu a režimu Baššára al-Asada v Sýrii zradikalizoval sunnitov, čo neskôr využili na potláčanie opozície v rámci boja proti terorizmu. Irán pravidelne poskytoval svoje milície na boj v Iraku a neskôr zapojil do konfliktu v Sýrii aj libanonský šiítsky Hizballáh. Západ, ktorý podporoval sýrsku revolúciu, svoju počiatočnú pomoc Slobodnej sýrskej armáde (FSA) z obáv pred posilnením mudžahídov prehodnotil. Odrezanie pomoci umierneným zložkám FSA tak paradoxne urýchlilo naplnenie tohto najhoršieho scenára. Turecko na druhej strane dopomohlo postupu ISIS tým, že jeho južná hranica dlhodobo fungovala ako tranzitný bod pre mudžahídov. Krajiny Zálivu, ako Saudská Arábia a Katar, zas poskytovali počiatočnú nekontrolovanú podporu transferom zbraní a financií rebelom proti Asadovi. Väčšina z nich sa však napokon dostala práve do rúk mudžahídov. Aký je charakter podpory ISIS? Na rozdiel od al-Káidy stojí za súčasným úspechom ISIS aj fakt, že dokázal získať sympatizantov aj mimo tradičných radikálnych islamistických kruhov, populistickým apelovaním na obnovu poriadku, spravodlivosti a nápravu krívd, ktoré voči sunnitom napáchal iracký a sýrsky režim. Kým mudžahídov zo Západu priťahuje k ISIS jeho teatrálnosť, násilný charakter a globálny vplyv, pre väčšinu miestneho sunnitského obyvateľstva ISIS predstavuje skôr dočasného spojenca, ktorý dokáže odpovedať na ich frustrácie. K tejto situácii dopomohol aj fakt, že sekulárne a umiernené islamistické alternatívy zlyhali a bezpečnostný sektor je v troskách. Sever Sýrie si ISIS podmanil po odchode Asadových vojsk z oblasti a druhé najväčšie mesto Mosul v Iraku získal vďaka porazeniu nepripravenej irackej armády. Islamský štát si tak aj vďaka spolupráci sunnitských kmeňov a tichej podpore obyvateľstva podmanil takmer štvrtinu územia Iraku a veľkú časť severnej Sýrie. Kým brutalita namierená voči náboženským menšinám nenašla silnejšiu odozvu miestnych, eskalácia verejných popráv odporcov ISIS v radách sunnitov môže ohroziť podporu miestneho obyvateľstva voči budovaniu islamského kalifátu. Podobne vyhnali miestne kmene al-Káidu z provincie Anbar v roku 2007. Politická elita však musí ponúknuť bežným občanom sľubnejšiu alternatívu ako ISIS, čo sa zatiaľ nepodarilo. Vojenská odozva spojeneckej koalície Prvú protiofenzívu bombardovaním mudžahídov v Sýrii začala americká armáda s pomocou Saudskej Arábie, Jordánska, Spojených arabských emirátov, Bahrajnu a Kataru 23. septembra. V súčasnosti už koalíciu podporuje vyše 40 krajín a logika tohto ťaženia vychádza z úspešného zničenia siete al-Káidy v Iraku v rokoch 2007 – 2010. Tak ako v prípade al-Káidy, aj teraz predpokladajú, že bombardovaním narušia zásobovacie trasy ISIS a vnútornú jednotu jeho bojovníkov. Preto sa Spojené štáty a arabskí spojenci sústredia prevažne na logistické centrá ISIS, Frontu an-Nusra a skupiny Chorasán v Sýrii v mestách Rakka a Dajr az-Zaur. Európski spojenci dopĺňajú aktivity USA náletmi a podpornými operáciami v Iraku. Ich hlavným cieľom je rozdelenie „kalifátu“ na dve bojové línie. Samotné ostreľovanie však nie je univerzálnym a okamžitým riešením. Jeho úspech je kriticky závislý od spolupráce s irackou armádou a kurdskými vojenskými jednotkami takzvaných pešmergov. Iracká armáda, rozmiestnená prevažne v Bagdade a okolo Fallúdže, sa zatiaľ neúspešne pokúša preraziť obranné línie ISIS. Naopak, kurdská vojenská sila sa ukazuje ako efektívnejšia. Vo vidieckych, otvorených oblastiach na severe Iraku sa im s podporou náletov podarilo znovu dobyť niektoré oblasti kontrolované ISIS. Zastavili aj jeho postup na kurdské hlavné mesto Arbil a opätovne získali Mosulskú priehradu. Vytlačenie ISIS z Mosulu a miest v Sýrii bude možné len pomocou pozemných jednotiek, pretože všetky tieto oblasti sú husto obývané. Situácia Kurdov v Sýrii je o niečo komplikovanejšia, pretože tam ISIS oblieha strategické mesto Kobani, ktorého zisk by im umožnil kontrolu dlhého pásma popri tureckej hranici. Tento zvrat donútil tureckého prezidenta Erdogana prehodnotiť váhavý postoj a rozmiestniť tanky v pohraničí. Zabránenie masakru v Kobani zapojením pozemných jednotiek však momentálne nie je jeho prioritou. Turecko sa totiž obáva, že pomoc Kurdom iba posilní kurdský nacionalizmus a môže vyústiť do požiadavky nezávislého Kurdistanu zahŕňajúceho časti Turecka. Tiež sa obávajú, že otvorený boj proti ISIS iba posilní pozíciu Asada v Sýrii.

Scenáre do budúcnosti Letecké nálety sa v súčasnosti neukazujú ako najefektívnejšie riešenie. Vzhľadom na fakt, že ISIS kombinuje taktiky konvenčnej armády a gerilového hnutia, budú musieť spojenci počítať s dlhodobými operáciami v úzkej spolupráci s kurdskými milíciami a irackou armádou, ktoré nutne potrebujú prezbrojenie. Zároveň budú musieť spojenci počítať aj s viacerými rizikami. Tým prvým sú straty na životoch civilistov, ktoré môžu zvýšiť mobilizačné schopnosti ISIS a potvrdiť už i tak negatívny imidž spojencov v regióne. Ďalším rizikom bombardovania ISIS je možnosť opätovného zjednotenia mudžahídov proti spoločnému nepriateľovi. Striktne vojenské riešenie v komplikovanej situácii v Iraku a Sýrii tak pravdepodobne nevyrieši podstatu problému všadeprítomného násilia a potreby obyvateľstva, ktorí sa dožadujú reprezentácie svojich záujmov. Čo môže prispieť k upokojeniu tejto situácie? Nového šiítskeho irackého premiéra Hajdara al-Abádího čaká niekoľko úloh: postkonfliktná rekonštrukcia krajiny, zreformovanie armády, zmiernenie centralizmu Bagdadu a zabezpečenie spravodlivého rozdelenia zdrojov. V novej vláde sa síce nezvýšil počet sunnitských ministrov, uvažuje sa však o nominácii sunnitského armádneho dôstojníka za ministra obrany, čo by mohlo prispieť k zvýšenej legitimite vlády. Abádí tiež užšie spolupracuje so sunnitskými kmeňmi, čo sa ukázalo ako kľúčové pri zisku mesta Ramádí a môže byť sľubnou stratégiou do budúcnosti. V atmosfére nedôvery a otvorenosti konfliktu je zatiaľ priskoro na hodnotenie dlhodobých politických úspechov nového režimu. Aj v prípade zničenia ISIS je teritoriálna celistvosť Iraku otázna, pretože kurdský líder Barzání volá po zorganizovaní referenda o nezávislosti Kurdistanu. Preto bude musieť vláda v Bagdade začať spolupracovať s kurdskou autonómiou ako s rovnocenným partnerom. Pri zastavení ISIS zohrávajú dôležitú úlohu okrem vnútroštátnych aktérov aj tí zahraniční. Kým na potrebe zničiť infraštruktúru militantov v Iraku sa zhodujú všetky svetové a regionálne veľmoci, problémovým zostáva postup v Sýrii. Irán a Ruská federácia podporujú zničenie ISIS, ale odmietajú sa pripojiť k náletom koalície okrem iného aj preto, že v nej v súčasnosti vystupujú prevažne krajiny, ktoré podporujú zvrhnutie Asada. Turecko by tiež mohlo nasadením pozemnej armády zásadne zvrátiť postup ISIS, v súčasnosti však na to kvôli možnému posilneniu Kurdov neexistuje politická vôľa. Nezhody medzi kľúčovými aktérmi prispievajú k vytvoreniu nie práve najšťastnejšej stratégie. Úplné vykorenenie mudžahídov v Sýrii je totiž možné len po zastavení občianskej vojny, ktorá im poskytuje bojové pole, prístup k zbraniam a boj proti Asadovmu brutálnemu režimu aj popularitu. Keď v sýrskej občianskej vojne napokon zvíťazí jedna alebo druhá strana, je nepravdepodobné, že bude reprezentovať väčšinu populácie, čo bude ešte viac než v Iraku limitovať politické a diplomatické riešenie. Ak súčasné letecké útoky zlyhajú v zastavení ISIS, v zahraničnopolitických kruhoch sa špekuluje o návrate k politike zadržiavania z čias studenej vojny. Odhliadnuc od reálnosti tejto stratégie, už teraz je jasné, že žiadna zo strán nemá k dispozícii reálny plán rýchleho vyriešenia sýrskeho konfliktu, iba jeho dlhodobého manažmentu. Obnovenie diplomatickej komunikácie spojencov s Ruskom a Iránom by však nateraz mohlo pomôcť pri zastavení ISIS, ale rozdiely v prioritách neumožnia dlhodobé riešenie sýrskej občianskej vojny. EÚ a ISIS? Jednotná stratégia postupu EÚ voči ISIS je v nedohľadne a angažovanosť krajín Únie v súčasnosti spočíva skôr v individuálnych vzdušných operáciách prevažne na pozície ISIS v Iraku. Do náletov sa okrem iných zapojilo Francúzsko, Veľká Británia, Dánsko a Belgicko.  Úloha Slovenskej republiky a ostatných členských štátov spočíva skôr v súčinnosti spravodajských informácií, polície, súdnictva a finančných inštitúcií na základe rezolúcie 2170 Bezpečnostnej rady OSN o zastavení potenciálnych európskych mudžahídov a finančnej a inej podpory teroristom. Dlhodobejšia stratégia sa bude musieť nutne zamerať aj na monitoring internetovej komunikácie mudžahídov a riešenie radikalizácie občanov EÚ. Zastavenie aktuálneho postupu ISIS tak bude možné len pomocou dlhodobej stratégie kombinujúcej politické ústupky, dohodu zahraničných aktérov a lepšiu koordináciu vojenských aktivít v oblastiach Iraku a Sýrie. Výzvou tiež zostáva zmysluplnejšia spolupráca v protiteroristických aktivitách s moslimskými krajinami a riešenie štrukturálnych príčin vzniku teroristických skupín namiesto ad hoc zasahovania v prípade ich vzostupu." ["post_title"]=> string(39) "Ako zastaviť postup militantov z ISIS?" ["post_excerpt"]=> string(585) "Dramatické udalosti v Iraku spojené s razantným postupom organizácie, ktorú al-Káida označila za príliš radikálnu, opätovne upriamili pozornosť svetových médií na problém islamského terorizmu. Blesková vojna a prenikanie organizácie Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIS) územím oboch krajín je vyústením množstva kritických zlyhaní na domácej a zahraničnopolitickej scéne. Nástup ISIS je tiež dôkazom zlyhania dovtedajšej geopolitickej praxe Západu uprednostňovaním regionálnej stability aj za cenu tolerovania sektárskej autokratickej vlády." ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(37) "ako-zastavit-postup-militantov-z-isis" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-10-29 11:53:37" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-10-29 11:53:37" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1039" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Foto: CreativeCommons/thierry ehrmann

Ako zastaviť postup militantov z ISIS?

Dramatické udalosti v Iraku spojené s razantným postupom organizácie, ktorú al-Káida označila za príliš radikálnu, opätovne upriamili pozornosť svetových médií na problém islamského terorizmu. Blesková ...

object(WP_Post)#317 (24) {
  ["ID"]=>
  int(1072)
  ["post_author"]=>
  string(2) "49"
  ["post_date"]=>
  string(19) "2014-11-18 09:42:13"
  ["post_date_gmt"]=>
  string(19) "2014-11-18 09:42:13"
  ["post_content"]=>
  string(11297) "V cieľovej rovinke

Hneď v úvode je potrebné zdôrazniť, že misia ISAF nemala od začiatku jasne stanovený a všeobecne akceptovaný cieľový stav. Kým rezolúcia OSN z roku 2001, ktorou misia ISAF získala svoj mandát, vyzývala členské krajiny „len“ na pomoc afganskej vláde pri zaisťovaní bezpečnosti v Kábule a okolí a pomoc s výcvikom nových bezpečnostných a ozbrojených zložiek, ambície vtedajšieho amerického prezidenta Georgea W. Busha boli značne optimistickejšie. Záujmom malo byť vybudovanie „prosperujúcej demokracie ako alternatívy k nenávistnej ideológii“. 

S pribúdajúcimi rokmi bolo jasné, že hovoriť o vybudovaní demokracie bolo predčasné. Veliteľ misie ISAF americký generál Petraeus ambície korigoval. Pred začiatkom postupného sťahovania amerických vojakov v roku 2010 povedal, že cieľom misie ISAF má byť „Afganistan, ktorý sa vie postarať sám o bezpečnosť a správu krajiny“. Tranzícia mala podľa neho nastať až vtedy, keď budú afganské bezpečnostné sily schopné vykonávať úlohy, ktoré dovtedy ležali na pleciach medzinárodného spoločenstva.

Absencia či nejednoznačnosť definície cieľového stavu neskôr prispela k spochybňovaniu prijímaných rozhodnutí v súvislosti so sťahovaním vojsk. O ukončení misie ISAF sa prvýkrát začalo hovoriť v roku 2010 na samite NATO v Lisabone. Lídri Aliancie „privítali dôležitý dosiahnutý pokrok“ a dohodli sa, že afganské sily do konca roku 2014 preberú plnú zodpovednosť za bezpečnosť v krajine. K tranzícii vedenia malo dôjsť postupne v piatich fázach, v rámci ktorých by domáce ozbrojené zložky kontrolovali čoraz väčšiu časť územia. Svoj záväzok potvrdili hlavy štátov o dva roky neskôr na samite NATO v Chicagu.

Napriek tomu, že proces tranzície mal byť založený na aktuálnej situácii v konkrétnych provinciách a nemal byť determinovaný kalendárom („condition based, not calendar driven“), okolnosti, za ktorých sa prijímali jednotlivé politické rozhodnutia, vrhali tieň podozrenia na skutočnú motiváciu. Rozhodnutie o ukončení bojovej misie totiž prišlo v čase, keď sa viaceré krajiny potýkali s dôsledkami globálnej ekonomickej krízy, klesajúcimi obrannými rozpočtami či znižujúcou sa podporou verejnosti (aj v dôsledku nárastu obetí z radov aliančných vojsk). Politickí lídri krajín s najväčším zastúpením v misii sa zároveň vo svojich krajinách pripravovali na obhajobu politických mandátov. Extra politické body od domáceho publika mohol získať práve ten kandidát, ktorý prinavrátil vojakov späť domov z čoraz nepopulárnejšieho konfliktu. Alebo to aspoň prisľúbil.

Pochybnosti o skutočných dôvodoch znižovania počtu vojakov vyvolávala najmä bezpečnostná situácia v Afganistane. Aj keď budovanie bezpečnostných zložiek postupovalo podľa plánov, rok 2010 bol od pádu Talibanu najkrvavejším rokom s rekordným počtom obetí. Rapídne sa tiež zvýšil počet samovražedných útokov a útokov na významné afganské osobnosti. Preto bolo o priaznivých podmienkach v teréne možné hovoriť iba s ťažkosťami. Napriek tomu v marci 2011 vtedajší afganský prezident Hámid Karzaj ohlásil prvú fázu tranzície.

Druhý najkrvavejší 

Otázniky nad pripravenosťou Afganistanu však pretrvávajú. Afganské národné bezpečnostné sily takmer dosiahli cieľový stav. Domáce sily prebrali velenie vo väčšine bezpečnostných operácií. Naďalej sa však potýkajú s absenciou niektorých špeciálnych spôsobilostí v oblasti mobility, logistiky, leteckej podpory či spravodajských služieb a analýzy, v ktorých sú aj naďalej závislí od aliančných jednotiek. Problémy spôsobuje aj výber a výcvik personálu pre vysoko špecializované pozície.

Nedá sa hovoriť ani o zlepšovaní bezpečnostnej situácie. Hoci OSN vidí za nárastom počtu bezpečnostných incidentov v prvých mesiacoch roku 2014 najmä prezidentské voľby, štatistiky nie sú priaznivé ani za predchádzajúce obdobie. Rok 2013 bol druhým najnebezpečnejším rokom.

Až 70 % incidentov sa pritom odohráva na juhu a juhovýchode krajiny, ktorý má ešte len prejsť pod kontrolu ANSF. Územie je pre bojovníkov významné, pretože leží v susedstve Pakistanu. Ten je dlhodobo známy ako bezpečné útočisko pre povstalecké skupiny, ktoré si za hranicami zabezpečujú nábor a výcvik nových bojovníkov či dopĺňajú zásoby. Tri najväčšie povstalecké skupiny – Taliban, Hezb-i Islami a sieť Haqqani – majú sídlo práve tam.

Správa amerického Kongresu, ktorá hodnotí pripravenosť ANSF, tiež predpokladá, že práve toto strategické územie sa s najväčšou pravdepodobnosťou stane aj dejiskom bojov o znovuzískanie kontroly nad územím zo strany povstalcov po odchode aliančných vojsk. Ich snahou bude získať späť cestné koridory a spojenie s Pakistanom, odkiaľ budú po obnovení síl môcť podnikať útoky na väčšie mestá, a tak si prinavrátiť stratenú moc a vplyv.

Politické ambície týchto militantných skupín aj naďalej ostávajú nenaplnené, čo bude zvyšovať ich motiváciu získať vplyv vojenskými prostriedkami. Napriek viacerým iniciatívam sa totiž afganskej vláde nepodarilo posadiť za jeden rokovací stôl s lídrami povstaleckých skupín. Doterajšie ambície o urovnanie sporu okrem toho zahŕňali len predstaviteľov hnutia Taliban, pričom povstalecké skupiny sú značne roztrieštené a konajú autonómne. Zásadný posun alebo zvrat v rokovaniach po odchode väčšiny spojencov očakáva dnes už len málokto.

Preto bude v nadchádzajúcich mesiacoch kľúčové, či sa afganským bezpečnostným zložkám podarí ustáť útoky povstaleckých skupín, čo by v dlhodobom horizonte mohlo vytvoriť predpoklady na to, aby mali militanti záujem o politické rokovanie.

Takmer v slepej uličke

O to dôležitejšia sa javí pretrvávajúca podpora medzinárodného spoločenstva vo forme novej nebojovej misie NATO s veľkosťou dvanásťtisíc mužov-vojakov, ktorí budú naďalej asistovať pri výcviku Afganských národných bezpečnostných síl. Podpis dohôd medzi Afganistanom a NATO o zotrvaní aj po roku 2014 skomplikovala výmena v prezidentskom paláci. Odchádzajúci prezident Karzaj odmietol podpísať bilaterálnu dohodu s USA o podmienkach zotrvania amerických vojakov v krajine, ktorá mala predchádzať zmluve s NATO. Žiadal, aby sa americkí vojaci zodpovedali z prípadných zločinov pred afganskými súdmi, čo bolo pre USA neprijateľné.

Nový prezident však vzišiel z volieb až po šiestich mesiacoch. To na jednej strane skomplikovalo situáciu vojenským plánovačom NATO, ktorí pripravovali odsun vojsk a techniky z územia, pretože sa museli až do poslednej chvíle pripravovať na všetky scenáre. Na druhej strane došlo k paralyzovaniu správy štátu a k štiepeniu už i tak dosť polarizovanej spoločnosti.

Z prvého kola volieb, ktoré sa konali v apríli, vzišli dvaja kandidáti na prezidenta. Abdulláh Abdulláh, ktorého podporovala menšina Tadžikov a Hazarov, a Ašraf Ghani, ktorý sa spoliehal na hlasy od Paštúnov a Uzbekov. Keď sa obaja po druhom júnovom kole volieb vyhlásili za víťazov a obviňovali jeden druhého z volebných podvodov, vzrástli obavy, že by spory a protesty mohli vyústiť až do etnických konfliktov či občianskych nepokojov. Preto OSN spolu s americkým ministrom zahraničných vecí Johnom Kerrym vyjednali dohodu o prepočítaní všetkých odovzdaných hlasov pod medzinárodným dohľadom. Kerry tiež navrhol vytvorenie „vlády národnej jednoty“, v rámci ktorej by došlo k deľbe moci medzi oboch lídrov.

Napriek súhlasu kandidátov s dohodou bol koncept nejasný a detaily sa podarilo dohodnúť až tesne pred vyhlásením výsledkov volieb koncom septembra. V zmysle dohody sa prezidentom stal Ghani a Abdulláh získal post výkonného šéfa vlády, ktorý sa bude zodpovedať prezidentovi a bude viesť dennodennú agendu vlády.

Ako bude vyzerať dohoda v praxi v krajine, kde ústava garantuje prezidentovi silné právomoci, ukážu až prvé mesiace novej vlády. Samotný dokument je totiž v mnohých aspektoch veľmi vágny a načrtáva skôr princípy než mechanizmy spolupráce. Preto bude úspešnosť dohody závisieť najmä od zodpovednosti a vzájomného rešpektu oboch lídrov a ich úprimnej snahy o deľbu moci. Po dlhých mesiacoch vzájomného osočovania, ktoré prispeli k prehĺbeniu nedôvery medzi politikmi, môže aj menšia nezhoda pôsobiť ako rozbuška a podkopať súčasnú krehkú administratívu.

Napriek tomu, že voľby dosiahli historickú volebnú účasť, politická kríza, ktorá Afganistan sprevádzala posledné mesiace, tiež spôsobila podkopanie dôvery v domáci politický systém a oslabila legitimitu víťazov. O to ťažšie bude získať od občanov nevyhnutnú podporu pre ťažké ekonomické reformy, ktoré Afganistan čakajú nasledujúci rok v dôsledku odlivu medzinárodného kapitálu a zániku tisícok pracovných miest naviazaných na prítomnosť medzinárodného spoločenstva.

Úlohy ostávajú

Pokrok, ktorý Afganistan dosiahol v poslednom desaťročí, je nespochybniteľný. Napriek existujúcim nedostatkom má Afganistan po prvýkrát vo svojej histórii vlastné profesionálne bezpečnostné zbory. Už po tretíkrát si tiež za rekordnej účasti v priamych voľbách zvolil hlavu štátu. Je však zrejmé, že nadchádzajúce mesiace bezprostredne po odchode aliančných jednotiek budú zaťažkávajúcou skúškou. Ako pre neskúsené Afganské národné bezpečnostné sily, ktoré budú musieť odolať tlaku povstalcov, tak i pre vládu, ktorá bude musieť prevziať na svoje plecia plnú zodpovednosť za správu štátu. Do akej miery bude úspešná hneď v prvých mesiacoch, bude obzvlášť rozhodujúce pre ďalšie smerovanie krajiny.

Domáce úlohy ostávajú aj medzinárodnému spoločenstvu, ktoré sa nesmie nechať pomýliť falošnou ilúziou „splnenej“ misie. Afganistan aj naďalej potrebuje spoľahlivého partnera. Spojenecké krajiny na jednej strane musia dodržiavať prísľuby o vojenskej prítomnosti a  finančnej pomoci, ktorú avizovali na viacerých fórach. Na druhej strane musia naďalej striktne požadovať dodržiavanie pravidiel a zásad právneho štátu, zvyšovanie transparentnosti, boj s korupciou či ochranu ľudských práv, ktoré musia podmieňovať pretrvávanie medzinárodnej podpory.
" ["post_title"]=> string(33) "Aký bude Afganistan v roku 2015?" ["post_excerpt"]=> string(879) "Vojenská misia ISAF NATO v Afganistane, ktorej sa v čase jej vrcholu zúčastňovalo viac ako 130 000 spojeneckých vojakov z 50 krajín, sa blíži ku koncu. Od 1. januára 2015 preberú zodpovednosť za bezpečnosť v celej krajine novovytvorené Afganské národné bezpečnostné sily (ANSF). Niekoľko tisíc spojeneckých vojakov bude v rámci novej misie s názvom „Resolute Support“ plniť už len podporné a výcvikové úlohy. Hoci uplynulá dekáda pôsobenia medzinárodného spoločenstva so sebou priniesla pozitívne výsledky v podobe zlepšujúcich sa štatistík v oblasti vzdelávania, zdravotníctva, ekonomiky či rozvoja infraštruktúry, v predvečer tranzície je namieste zhodnotiť úspešnosť misie NATO. Naplnila očakávania? Je Kábul pripravený prevziať zodpovednosť za správu svojej krajiny? Aký vývoj možno očakávať v roku 2015?" ["post_status"]=> string(7) "publish" ["comment_status"]=> string(4) "open" ["ping_status"]=> string(4) "open" ["post_password"]=> string(0) "" ["post_name"]=> string(31) "aky-bude-afganistan-v-roku-2015" ["to_ping"]=> string(0) "" ["pinged"]=> string(0) "" ["post_modified"]=> string(19) "2014-11-18 11:03:51" ["post_modified_gmt"]=> string(19) "2014-11-18 11:03:51" ["post_content_filtered"]=> string(0) "" ["post_parent"]=> int(0) ["guid"]=> string(40) "http://www.zahranicnapolitika.sk/?p=1072" ["menu_order"]=> int(0) ["post_type"]=> string(4) "post" ["post_mime_type"]=> string(0) "" ["comment_count"]=> string(1) "0" ["filter"]=> string(3) "raw" }
Photo: Flickr/The U.S. Army

Aký bude Afganistan v roku 2015?

Vojenská misia ISAF NATO v Afganistane, ktorej sa v čase jej vrcholu zúčastňovalo viac ako 130 000 spojeneckých vojakov z 50 krajín, sa blíži ku koncu. Od 1. januára 2015 preberú zodpovednosť za bezpečnosť ...