Problém zvaný Afganistan
Marcela OndekováZa posledných desať rokov sa Afganistan stal jednou z mediálne najznámejších krajín sveta. Za túto popularitu, žiaľ, nevďačí dobrým správam. Deväť rokov od pádu extrémistického hnutia Taliban a oficiálneho ukončenia vojny je krajina stále považovaná za jedno z najnebezpečnejších miest na svete. Podľa štatistík OSN bol Afganistan v roku 2009 druhou najchudobnejšou krajinou sveta. V povedomí svetovej verejnosti je naďalej známy ako synonymum extrémne nízkeho postavenia žien a neovládateľné drogové panstvo. Zdá sa, že napriek miliardám dolárov, ktoré do Afganistanu od roku 2001 investovali medzinárodní donori, niet dôvodov na optimizmus. Alebo áno?
Najprv stručne o drámach v nedávnych dejinách Afganistanu. V 80. rokoch minulého storočia do krajiny vpadol Sovietsky zväz, ktorý sa v Afganistane pokúšal zaviesť bábkový komunistický režim. Nasledovalo chaotické obdobie boja o moc medzi vodcami jednotlivých skupín odporu voči sovietskej armáde. Islamskí extrémisti hnutia Taliban s výraznou podporou susedného Pakistanu a Saudskej Arábie ponúkali východisko zo zúfalej situácie. Taliban sa ujal moci v roku 1996 a na územiach pod svojou správou zaviedol jeden z najbizarnejších a najkrutejších režimov 20. storočia. Al-Kájda, ktorá bola v roku 2001 strojcom teroristických útokov v New Yorku a vo Washingtone, našla v Talibane verného spojenca. Po útokoch v USA Taliban odmietol vydať vodcu al-Kájdy Usámu bin Ládina aj napriek hrozbe vojnového konfliktu s USA. Spojené štáty vyhlásili Afganistanu vojnu s cieľom zbaviť Taliban moci. Afganský opozičný Zjednotený front dva dni pred 11. septembrom 2001 prišiel o svojho kľúčového vodcu Ahmada Šáha Massúda, ktorému sa predtým podarilo zjednotiť veliteľov jednotlivých frakcií v boji proti Talibanu. Napriek tomuto úderu sa Zjednotený front zmobilizoval a s pomocou amerických vzdušných síl Taliban porazil. Do vedenia krajiny sa následne dostali opozičné sily pod taktovkou predtým málo známeho Hamída Karzaja. Svetovými médiami preleteli zábery afganských žien v lodičkách a s narúžovanými perami - za čo by im mravnostná polícia počas predchádzajúceho režimu vymerala krutý trest. Do rozbitého hlavného mesta Kábulu začali prichádzať stovky medzinárodných organizácii s optimistickým prísľubom vybudovať z Afganistanu modernú a demokratickú krajinu.
Šanca na zmenu
Zvrhnutím Talibanu Afganistan znovu ožil. Tisícky detí sa hrnuli do provizórnych škôl, organizovali sa rýchlokurzy pre učiteľov a učiteľky, mimovládne organizácie zriaďovali vzdelávacie centrá pre negramotných dospelých, ktorí pre vojnu nedokončili ani základnú školu. Stavali sa nové školské budovy, nemocnice, cesty.
V Kábule za podpory OSN prebehlo zasadanie tradičnej Veľkej rady (tzv. Lója džirgy). Kmeňoví vodcovia z celej krajiny a predstavitelia rodiacej sa občianskej spoločnosti na ňom prebrali detaily novej ústavy. Afganské ženy, iba pred niekoľkými rokmi vyhnané Talibanom zo škôl a pracovísk, tvrdo bojovali za to, aby sa v ústave (prijatej v roku 2003) jasne zakotvilo rovnoprávne postavenie žien a mužov. Dočasný prezident Hamíd Karzaj získal v prvých voľbách konaných v roku 2004 najviac hlasov a zotrval naďalej vo svojej funkcii. Po prezidentských voľbách sa konali aj prvé relatívne demokratické parlamentné voľby, ktoré prebehli bez väčších bezpečnostných incidentov o rok neskôr.
Od roku 2001 sa v desiatke miest po celom svete konali donorské konferencie s prísľubom dlhotrvajúcej podpory rekonštrukcie Afganistanu na čele s hlavným sponzorom tohto úsilia - Spojenými štátmi. Pod vedením medzinárodných expertov sa spustili viaceré zásadné reformy budovania štátu financované medzinárodným spoločenstvom. Kľúčový potenciál vzdelaných Afgancov, potrebný na rozvoj zdevastovanej krajiny, však chýbal v dôsledku vojny a masovej emigrácie.
 450 px wide.jpg)
Reformou prechádzali aj afganská polícia a armáda. Ich počet síce narastal, ale kvalita nie. Bezpečnosť od pádu Talibanu zabezpečovali najmä vojaci USA a ich spojenci z členských krajín NATO v rámci misie ISAF (International Security Assistance Force). Ich počet sa rokmi takisto zvyšoval v súvislosti s narastajúcim počtom útokov militantov z radov Talibanu, al-Kájdy a ďalších skupín odporcov nového režimu, ktorí sa spočiatku zdržiavali na juhu krajiny, no neskôr ich vplyv rástol aj v iných provinciách.
Afganci, ktorí uvítali pád nenávideného Talibanu, však začali pochybovať, či je prítomnosť cudzích vojsk na ich území riešením, alebo skôr súčasťou problému. Zdrojom napätia boli najmä vysoké obete z radov civilistov počas operácií NATO proti militantom. Vysoké náklady spojené s vyzbrojovaním, školením a financovaním afganskej polície a armády, ako aj rozširovanie operácií ISAF sa čoraz častejšie stávali zdrojom sporov s predstaviteľmi civilného rekonštrukčného sektora, ktorý apeloval na zvýšenie výdavkov na zlepšenie života chudobného obyvateľstva, ktoré výraznejšie nepocítilo zlepšenie svojej situácie. Rozvojoví experti opätovne upozorňovali na priame spojenie medzi podporou militantov a zúfalou situáciou v chudobných vidieckych oblastiach, no ich vplyv na politiku Západu voči Afganistanu sa zdal obmedzený. Tento vývoj si ťažko mohol získať srdcia, nieto ešte mysle afganského obyvateľstva.
Otázka bezpečnosti je napriek kritike pre ďalší vývoj v Afganistane kľúčová. Od roku 2006 je každý rok krvavejší ako ten predchádzajúci. Počet bezpečnostných incidentov stúpa aj v tých provinciách, ktoré sa donedávna pokladali za relatívne bezpečné. Správa OSN z augusta 2010 uvádza, že počet civilných obetí v tomto roku narástol až o jednu tretinu oproti predchádzajúcemu roku. Najčastejšími obeťami incidentov sa stávajú ženy a deti. V porovnaní s minulým rokom sa zvýšil aj počet politicky motivovaných vrážd - v priemere jedna denne. Ich terčom nie sú len predstavitelia štátnych inštitúcií, ale aj učitelia, lekári, či komunitní vodcovia, keďže militanti ich vnímajú ako súčasť prozápadného režimu.
Pesimistické vyhliadky do budúcnosti
Optimizmus prvých rekonštrukčných rokov postupne vystriedalo rozčarovanie z pomalých reforiem, zhoršovania bezpečnosti a neschopnosti či neochoty afganského vedenia zakročiť proti skorumpovaným politikom. Pesimistické nálady začali prevládať nielen medzi miestnym obyvateľstvom, ale aj v medzinárodnej donorskej komunite. V médiách sa čoraz častejšie objavovali špekulácie a prirovnávanie aktuálneho rekonštrukčného úsilia k predchádzajúcim zlyhaniam Veľkej Británie a Sovietskeho zväzu v minulom storočí.
Za pomalý pokrok v Afganistane je zodpovedných hneď niekoľko aktérov. Stúpajúca sila militantov oslabuje už aj tak limitovaný vplyv vlády Hamída Karzaja. Fiaskom boli aj minuloročné zmanipulované prezidentské voľby, ktorými si Karzaj zabezpečil úrad na nasledujúcich päť rokov, no stratil ďalších priaznivcov doma aj v zahraničí. Karzaj odmieta riešiť korupciu na najvyšších miestach štátnych štruktúr. Obvineniam čelí aj prezidentov nevlastný brat Ahmed Wali Karzaj, ktorý sa údajne obohacuje zo štátnych kontraktov a zákaziek od NATO a profituje aj z nelegálneho obchodu.
Afganistan s ročným príjmom z daní a ciel vo výške 1, 2 miliardy USD je závislý od medzinárodnej pomoci. Podľa vyjadrení Koordinačnej agentúry pre činnosť mimovládnych organizácii so sídlom v Kábule (Agency Coordinating Body for Afghanistan Relief, ACBAR) však vzťahy medzi afganskými úradmi a rozvojovými organizáciami za posledných päť rokov značne ochladli. Séria byrokratických opatrení sťažuje alebo dokonca znemožňuje mimovládnym organizáciám poskytovať zásadné služby, ktoré afganská vláda nie je obyvateľstvu schopná zabezpečiť. Na druhej strane, podľa štúdie ACBAR z roku 2008, sa z celkových 39 mld. USD, ktoré medzinárodní donori prisľúbili Afganistanu do roku 2011, skutočne preinvestovalo zhruba 40 %. Negatívny obraz afganskej vlády a korupčné aféry v krajine určite zohrávajú úlohu pri rozhodovaní donorov alokovať viac prostriedkov na rozvojovú pomoc Afganistanu.
Výraznejšie zmeny nenastali ani v znižovaní výroby narkotík. Afganistan je stále najväčším producentom heroínu na svete, hoci oproti rekordnému výnosu v roku 2007 produkcia v roku 2008 poklesla o 19 % v dôsledku veľkého sucha, ako aj zásluhou lepšej spolupráce s lídrami na severe a východe krajiny. Avšak 98 % afganského heroínu pochádza zo siedmich juhozápadných provincií ovládaných prevažne Talibanom. Politiku násilného ničenia makových polí drobnopestovateľov postupne vystriedal citlivejší prístup, no na tých, čo majú z drogového obchodu skutočný zisk, si zatiaľ nikto netrúfol.
Od roku 2001 sa vďaka medzinárodným donorom zrekonštruovali alebo vybudovali stovky kilometrov pozemných komunikácií. Mnohé časti krajiny sú však od centier stále prakticky odrezané, čo má nepriaznivý vplyv na rozvoj obchodu, zamestnanosti, ale aj prístup k vzdelaniu a informáciám. Slabá infraštruktúra nepostihuje len vzdialené vidiecke oblasti. Hlavné mesto Kábul sa teší z 24-hodinovej dodávky elektriny len niekoľko rokov. Rozpočet na udržiavanie (zvyšovanie) bezpečnosti ustavične narastá a prirodzene odčerpáva financie, ktoré sú nevyhnutné na riešenie iných závažných problémov. Bez bezpečnosti v krajine však nebudú narastať ani investície do rozvoja priemyslu či poľnohospodárstva, ktorým sa živí 80 % obyvateľstva. Je to bludný kruh.
Na nedávnej medzinárodnej konferencii o Afganistane, ktorá sa vôbec prvý raz konala priamo tu, predstavil prezident Karzaj víziu Afganistanu ako dôležitého obchodného uzla na „novej Hodvábnej ceste" s „dynamickým sektorom služieb". V krajine s takmer 87- percentnou negramotnosťou žien a 57- percentnou negramotnosťou mužov je táto vízia hudbou veľmi vzdialenej budúcnosti. Svetlou výnimkou sú navrátilci, ktorí v zahraničí počas exilu získali kvalitnejšie vzdelanie, a tak sa vedia lepšie uplatniť na trhu práce.
Nízka úroveň vzdelania je aj brzdou výraznejších zmien v potláčaní represívnych prejavov miestnych kultúrnych tradícií a pokroku v dodržiavaní ľudských práv, najmä žien a dievčat, o ktorých Karzaj rečnil v prvých rokoch svojej vlády. V tejto súvislosti prekvapuje laxný prístup umiernených moslimských krajín k Afganistanu. Ich výraznejšie zasadzovanie sa za kultúrnu zmenu v Afganistane by prinieslo oveľa rýchlejšie pozitívne zmeny, než sú schopné presadiť západné krajiny.
Výsledok prezidentských volieb v USA v roku 2008 priniesol do Afganistanu známky optimizmu. Najvýraznejšie bola zmena badateľná vo vojenskom vedení a v osobe generála Stanleyho McCrystala, ktorý sa svojej funkcie na čele ISAF ujal v júni 2009. McCrystal mal povesť odvážneho reformátora. Zasadzoval sa najmä za minimalizovanie civilných obetí počas vojenských operácií, ako aj za konštruktívnejšiu spoluprácu s civilným medzinárodným sektorom. Zásluhou tejto politiky sa počet civilných obetí počas leteckých operácií znížil o 64 %, čo sa prejavilo aj na celkovom znížení civilných obetí v dôsledku operácií koaličných síl. Jeho prílišná otvorenosť a kritický prístup k civilným nadriadeným ho však stáli miesto nielen na čele ISAF v Afganistane, ale aj v americkej armáde. Nahradil ho skúsený generál David Petraeus, ktorý sa javí ako väčší diplomat.
Slovensko v Afganistane
Slovensko vyslalo svoj prvý menší vojenský kontingent do Afganistanu v roku 2003. Spočiatku pôsobil iba na kábulskom letisku a zabezpečoval rekonštrukčné práce na úprave letiskovej plochy a odmínovanie areálu. V roku 2006 sa presunul do Kandaháru, kde pôsobí dodnes. Celkovo v súčasnosti pôsobí v Afganistane vyše 300 príslušníkov slovenských ozbrojených síl na štyroch vojenských základniach. Okrem strážnej jednotky na leteckej základni v Kandaháre, základniach v Tarin Kowte a Deh Rawood, má SR zastúpenie aj v operačnom a výcvikovom tíme, dvaja slovenskí vojaci pôsobia v provinčnom rekonštrukčnom tíme v Uruzgane a šiesti dôstojníci v štruktúre Regionálneho veliteľstva ISAF - Juh.
Okrem vojenskej pomoci Slovensko od roku 2003 vyčleňuje financie aj na civilné projekty realizované prostredníctvom grantov v rámci programu Ministerstva zahraničných vecí SR SlovakAid. Hoci Afganistan patrí medzi prioritné krajiny slovenskej rozvojovej pomoci, objem financií investovaných v krajine je relatívne malý. V rokoch 2004 - 2009 bolo na rozvojovú pomoc v Afganistane celkovo vyčlenených 1 674 142, 93 eur. V roku 2009 bolo na civilné projekty alokovaných spolu 570 486, 50 eur. Rozpočtový strop na projekty predkladané v tomto roku sa zvýšil na 300 000 eur na projekt, čo však umožňuje slovenským subjektom realizovať v porovnaní s inými donorskými krajinami EÚ iba pomerne malé a krátkodobé projekty s maximálnym trvaním dvoch rokov.
Občianske združenie Človek v ohrození má s implementáciu projektov v Afganistane spomedzi slovenských organizácií najväčšie skúsenosti. Svoju prvú stálu misiu v Afganistane sme otvorili v roku 2004. Počas šiestich rokov sme realizovali štyri ročné a dvojročné projekty z prostriedkov SlovakAid v priemere od 80 000 do 150 000 eur a niekoľko menších projektov od 4 000 do 15 000 eur financovaných rôznymi medzinárodnými donormi a slovenskými darcami. Dlhodobo sa zameriavame najmä na vidiecke komunity v provinciách Kapisa a Parwan, ale pracujeme aj s deťmi v hlavnom meste Kábule. Dobré vzťahy a kredibilita v komunitách je základom na realizáciu akýchkoľvek komunitných projektov, najmä v takej kultúrne odlišnej krajine, ako je Afganistan. Tie sa dajú vybudovať len rokmi sústavnej práce, preto sa snažíme podporovať vybrané regióny dlhodobo. Naša pomoc smeruje predovšetkým do podpory vzdelávania a rozvoja drobnej podnikateľskej činnosti v poľnohospodárstve, keďže to je hlavným zdrojom príjmov vidieckeho obyvateľstva. Menšie projekty sa zameriavali aj na posilňovanie povedomia o právach žien a detí a rozvoj občianskej spoločnosti. Od začiatku nášho pôsobenia pracujeme so stabilnými miestnymi partnermi, ktorí sa nielen vo veľkej miere podieľajú na realizácii aktivít, ale pripravujú návrhy, ako v našej práci v Afganistane pokračovať aj naďalej.
Podobne ako stovky ďalších miestnych a zahraničných organizácií sa od začiatku nášho pôsobenia zameriavame na zlepšovanie života afganských žien a dievčat. V konzervatívnej afganskej spoločnosti zavádzať zmeny na tomto poli je pomerne riskantný cieľ, napriek tomu, že afganská ústava, ako aj vládne programy, jasne deklarujú posilnenie práv žien ako jeden z kľúčových cieľov rekonštrukčného procesu. Legislatíva je dôležitá, ale zásadný posun v situácii žien a dievčat nastane iba pri jej dodržiavaní v praxi a výchovou obyvateľstva - mužov aj žien. V tejto súvislosti sme v posledných dvoch rokoch prehodnotili naše pôsobenie a zameriavame sa skôr na riešenie konkrétnejších potrieb obyvateľstva s hmatateľnejšími výsledkami, akými sú podpora vzdelanosti a zamestnanosť, ktoré však z dlhodobého hľadiska majú pozitívny vplyv aj na zlepšovanie postavenia žien a dievčat v spoločnosti.
V roku 2010 MZV SR iniciovalo v spolupráci s mimovládnymi organizáciami svoju prvú komplexnú stratégiu, ktorá bude tvoriť základný rámec pre rozvojovú pomoc v Afganistane na obdobie rokov 2010 - 2013. V rámci tohto plánu sme presadzovali, aby sa rozvojová a humanitárna pomoc Afganistanu jasne odčlenila od pomoci vojenskej, ako aj od budovania obchodných vzťahov s Afganistanom, ktoré majú rozdielne ciele. Prostriedky vyčlenené na slovenskú pomoc afganskému obyvateľstvu sú v porovnaní s veľkými donorskými krajinami EÚ, ako napríklad Veľká Británia, Nemecko alebo Švédsko, pomerne malé. Je preto dôležité, aby sme sa riadili podľa jasne vytýčeného cieľa našej zahraničnej pomoci, a tým je predovšetkým pomoc chudobným. Naša rozvojová pomoc musí vychádzať z odporúčaní expertov na riešenie chudoby a sociálno-ekonomického rozvoja Afganistanu a odrážať dlhodobé plány, ktoré boli v tej súvislosti Afganistanom prijaté - ako napríklad aktuálna Národná rozvojová stratégia na roky 2008 - 2013 (Afghanistan National Development Strategy) či Miléniové rozvojové ciele so špecifickými ukazovateľmi pre Afganistan.
V dôsledku zhoršujúcej sa bezpečnosti a narastajúceho počtu vojsk NATO v Afganistane sa zintenzívnili aj debaty o „militarizácii" rozvojovej pomoci Afganistanu, najmä v súvislosti s rastúcim počtom provinčných rekonštrukčných tímov v krajine zložených z vojakov a civilistov. Podľa vyjadrení humanitárnych organizácii angažovanie sa vojska v civilných rekonštrukčných projektoch stiera hranicu medzi civilným a vojenským mandátom a vystavuje humanitárne organizácie zvýšenému bezpečnostnému riziku. Naše občianske združenie bolo prizvané do niekoľkých diskusií o možnej spolupráci s holandskými partnermi v rámci vojensko-civilného rekonštrukčného tímu v provincii Uruzgan. Ako humanitárna a rozvojová organizácia sa hlásime k princípom nestrannej pomoci, a preto sme takúto formu spolupráce odmietli. Naše nezávislé pôsobenie v oblastiach s vysokým bezpečnostným rizikom, akou je provincia Uruzgan, v súčasnosti neprichádza do úvahy pre nízky objem financií, ktorými disponujeme, a nedostatok pripravenosti na prácu v takomto vysoko rizikovom prostredí.
Ako ďalej
Únavu z dlhodobej vojenskej prítomnosti v Afganistane pociťujú viaceré krajiny. Okrem USA ide najmä o Veľkú Britániu, ktorá má v Afganistane druhý najväčší kontingent. O odchode vojakov v roku 2011 uvažuje Kanada a Holandsko. V Holandsku viedol spor o pokračovanie vojenskej misie v Afganistane k rozpadu vlády. V súčasnosti sa ako o roku definitívneho odchodu zahraničných vojsk uvažuje o roku 2014. Spojené štáty ukončili v lete 2010 svoju vojenskú misiu v Iraku, môžu sa teda sústrediť na prípravu vhodnej stratégie odchodu aj z Afganistanu. Ich predčasný odchod z krajiny však môže vyústiť do opätovného konfliktu. Navýšenie amerických ozbrojených síl na sklonku roku 2009 o ďalších 30 000 vojakov tak bolo dočasným opatrením s cieľom zintenzívniť úsilie o potlačenie vplyvu Talibanu na juhu krajiny a postupné odovzdanie bezpečnostného mandátu afganskej armáde.
O schopnostiach afganskej armády však panujú silné pochybnosti. Veľkú časť nového náboru tvoria pologramotní vidiečania z tadžických oblastí, ktorí nehovoria paštúnskym jazykom južných provincií. Podľa prieskumov je medzi afganskými vojakmi aj veľa osôb závislých od drog. Na vybudovanie schopnej afganskej armády zjavne nebudú stačiť nasledujúce dva-tri roky.
Vývoj posledných rokov v Afganistane naznačuje, že riešenie „afganského problému" nemôže byť iba vojenské, ale musí zahŕňať aj politickú rovinu - napríklad dialóg a politický kompromis s niektorými vodcami militantov. Na júnovej konferencii v Kábule Hillary Clintonová ubezpečovala afganské ženy, že ich práva nebudú obetované pre dosiahnutie mieru s militantmi. Nie všetci účastníci konferencie však súhlasili s týmto jej postojom. Dôležitý vplyv bude mať aj ďalší vývoj v afgansko-pakistanských vzťahoch. Po predchádzajúcej neochote vysporiadať sa s Talibanom na vlastnom území sa zdá, že Pakistan serióznejšie pristupuje k potláčaniu militantov a zneškodňovaniu školiacich centier Talibanu na svojom území.
Podľa britského týždenníka The Economist aj zdanlivo prehrané bitky, ako v Iraku, sa môžu otočiť k lepšiemu. Generál Petreaus, ktorý viedol americkú inváziu v Iraku, je vo svojich aktuálnych vyhláseniach o Afganistane optimistickejší ako väčšina pozorovateľov. Ani v Iraku sa však dnešná situácia po odchode amerických vojsk nejaví až tak ružovo...
Na rozdiel od predchádzajúcich nadsadených cieľov o totálnej porážke militantov na území celého Afganistanu je súčasná americká stratégia oveľa triezvejšia a skromnejšia: sústrediť sa na potlačenie najväčšej skupiny militantov na juhu, na Taliban, a podporiť vládu prezidenta Karzaja, aby v južných provinciách prevzal moc. Kým budú mať v provinciách militanti silnú pozíciu, obyvatelia len ťažko podporia súčasný prodemokratický režim zo strachu pred represáliami Talibanu.
Afganská vláda je však v tejto stratégii najslabším článkom. Donorské krajiny na čele s USA by preto mali aj vo vlastnom záujme postupovať oveľa tvrdšie a od afganskej vlády žiadať nielen prísľub, ale aj skutočné plnenie úlohy dôveryhodného vedenia, ktoré pre svojich občanov podniká reálne kroky k zlepšeniu ich situácie. Inak budú miliardy dolárov a straty na ľudských životoch za posledných deväť rokov opäť iba premárnenou príležitosťou a ďalšou smutnou kapitolou v dejinách Afganistanu.
(Autorka pôsobí v občianskom združení Človek v ohrození.)
