 425 px wide.jpg)
Dokument vytlačený z portálu Zahraničnej politiky
Adresa dokumentu: www.zahranicnapolitika.sk/index.php?id=529
NATO prešlo od konca studenej vojny dôležitými zmenami. Napriek tomu zostáva jedinou transatlantickou bezpečnostnou inštitúciou, v ktorej sa členovia zaväzujú brániť si navzájom svoju samostatnosť, ktorá uskutočňuje spoločné operácie v oblasti bezpečnosti, či už ide o nasadenie v boji, mierové misie alebo rekonštrukciu, a ktorej štandardy podnecujú celý rad demokratických reforiem v kandidátskych štátoch. V mnohých prípadoch je vstup do NATO dôležitým míľnikom na ceste do EÚ.
Od získania vlastnej štátnosti (1991) a najmä po Oranžovej revolúcii (2004) urobila Ukrajina výrazný pokrok pri budovaní skutočne demokratických inštitúcií a základov výkonnej trhovej ekonomiky. Kyjev sa stal partnerom NATO na medzinárodnom poli, prehĺbil spoluprácu s Európskou úniou a rozvinul prospešné vzťahy so Spojenými štátmi. Na druhej strane však netreba zabúdať na pretrvávajúce napätie v domácej aj zahraničnej politike Ukrajiny, ktoré vytvárajú sčasti vnútorné politické pnutia a sčasti postoj Ruska. Dôsledkom sú obštrukcie na ceste Ukrajiny do NATO, ktoré len posilňujú neochotu niektorých členských štátov NATO poskytnúť Kyjevu jasné záruky.
Domáci pokrok
Aby sa krajina mohla kvalifikovať na kandidáta na členstvo v NATO, musí dosiahnuť niekoľko demokratických štandardov v oblasti vládnutia a právneho štátu a vytvoriť podmienky na hospodársky rozvoj. V tomto ohľade Ukrajina z veľkej časti dosiahla stupeň dvoch balkánskych štátov (Albánsko a Chorvátsko), ktoré boli na bukureštskom summite v apríli 2008 prizvané do Aliancie. Zároveň Kyjev už v súčasnosti splnil kritériá pre účasť na Akčnom pláne členstva (MAP) v NATO, ktoré umožňuje uchádzačom uskutočňovať hĺbkové reformy podobné tým, ktorými prešli Albánsko, Chorvátsko a Macedónsko počas ostatnej necelej dekády.
NATO: Za alebo proti vlasti? Foto: CreativeCommons.org/Dittaeva
Pri nastolení otázky o ukrajinskej kandidatúre do NATO však tvorcovia politiky budú podrobne skúmať vnútornú transformáciu v krajine, jej politickú pripravenosť a vonkajšie vzťahy. Bude potrebné zintenzívniť domáce reformné úsilie (najmä v otázke boja proti rozsiahlej korupcii), vybudovať funkčný ústavný systém a vytvoriť efektívnejšiu energetickú politiku. Na dôvažok, zatiaľ čo politická a verejná mienka na Ukrajine podporuje začlenenie do EÚ, krajine chýba jednotný a definitívny názor na jej vzťahy s NATO.
Na Ukrajine je potrebné uskutočniť účinnú informačnú kampaň, aby sa zvýšilo verejné povedomie o NATO. V záujme rozptýlenia stereotypov z čias studenej vojny, ktoré stále pretrvávajú v ukrajinskej spoločnosti, je nutné vysvetliť výhody a záväzky vyplývajúce z členstva v Aliancii. Aliancia pri tom môže byť nápomocná, ale aby bola informačná kampaň dôveryhodná v očiach verejnosti, musia ju viesť ukrajinské organizácie. Účasť v programoch NATO a prijatie MAP by mali byť prezentované ako prostriedok na podporu suverenity, modernizácie armády a bezpečnostnej spôsobilosti Ukrajiny. MAP automaticky neznamená členstvo, ale umožní Ukrajincom pochopiť výhody budúceho vstupu.
Na rozdiel od armád Ruska či Bieloruska urobila Ukrajina výrazné pokroky v modernizácii velenia a organizačnej štruktúry smerom k európskym štandardom. Kyjev zredukoval aj pozemné sily a zefektívnil svoju obranyschopnosť, aby sa odpútal od sovietskej vojenskej doktríny a vytvoril si tak lepšiu pozíciu oproti iným postsovietskym vojskám pri účasti na moderných mierových a bojových operáciách.
Ukrajina na svojom území nemá rozmiestnené nijaké cudzie vojenské sily, ktorých postavenie by nebolo uznané a upravené medzinárodným a vnútroštátnym právom. Markantne sa tak odlišuje od Moldavska a Gruzínska, ktoré aj napriek odporu domácej vlády naďalej hostia ruské vojenské jednotky. Ruská Čiernomorská flotila síce kotví na teritóriu Ukrajiny v námornom prístave Sevastopoľ na Kryme, táto skutočnosť je však upravená zmluvou o prenájme z roku 1997, podľa ktorej Rusko platí za prenájom, a dátum odchodu je stanovený na rok 2017. Ruské námorníctvo začalo prípravy na rozšírenie základne pre svoju Čiernomorskú flotilu v Novorossijsku na území Ruskej federácie, čo jednoznačne poukazuje na to, že Moskva zmluvu z roku 1997 akceptuje.
Medzinárodný pokrok
Pozitívne sa vyvinuli dvojstranné záväzky Ukrajiny s väčšinou jej susedov. Prekonaním historických konfliktov založili Ukrajina a Poľsko úzke vzájomné vzťahy, v rámci ktorých sa Varšava stala hlavným podporovateľom ukrajinských záujmov v EÚ a NATO. Dobré vzťahy sa vyvinuli aj s ostatnými stredoeurópskymi krajinami, ktoré vstúpili do NATO a EÚ. Ukrajina nemá nevyrovnané územné spory ani s jedným zo svojich susedov, aj keď niekoľko pozemných a námorných demarkácií hraníc s Ruskom, Bieloruskom a Rumunskom ešte čaká na dokončenie.
Ukrajina je členom Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ), ale odmietla úzku bezpečnostnú spoluprácu v rámci tejto na Rusko zameranej organizácie. Miesto toho sa Kyjev stal užitočným pri rozvoji zoskupenia GUAM (Gruzínsko, Ukrajina, Azerbajdžan, Moldavsko), ktorý sa orientuje na Západ. Na summite GUAM v Kyjeve v máji 2006 prevzala Ukrajina predsedníctvo, organizácia sa premenovala na GUAM - Organizácia pre demokraciu a ekonomický rozvoj. Oznámila plány na zriadenie ústredia v Kyjeve a Ukrajina navrhla úzku spoluprácu medzi GUAM a EÚ a NATO.
Ukrajina spolupracuje s NATO na inštitucionálnej aj praktickej úrovni. Zanedlho po nadobudnutí nezávislosti v roku 1991 vstúpila do Severoatlantickej rady pre spoluprácu (neskôr premenovanej na Euroatlantickú partnerskú radu). Listina o osobitnej spolupráci medzi NATO a Ukrajinou bola podpísaná v júli 1997. Identifikovala oblasti pre konzultácie a spoluprácu a založila Radu NATO - Ukrajina (NUC), ktorá uznala význam nezávislej a demokratickej Ukrajiny pre európsku stabilitu. Ukrajina je tiež aktívnym účastníkom v programe NATO Partnerstvo za mier (PfP) a ukrajinskí zástupcovia sa spolu so západnými armádami aktívne zúčastňujú na vojenských cvičeniach, tréningových programoch a vzdelávacích kurzoch.
Kyjev sa od polovice 90. rokov zúčastnil na viacerých mierových operáciách pod velením NATO, najmä na Balkáne. V roku 2003 ukrajinská armáda vyslala do Kuvajtu obrannú jednotku voči chemickým a biologickým zbraniam a neskôr poskytla tri prápory pod poľským velením koaličným silám v Iraku. V novembri 2002 bol na Pražskom summite NATO schválený Akčný plán NATO - Ukrajina a boli sformulované dlhodobé ciele pre širšiu spoluprácu. V apríli 2005 NATO začalo intenzívny dialóg s Ukrajinou, čím vyjadrilo podporu spojencov ukrajinským integračným snahám a potvrdilo záväzok zo strany NATO aj naďalej jej poskytovať pomoc a rady. Počas návštevy prezidenta Viktora Juščenka vo Washingtone v apríli 2005 potvrdil prezident George W. Bush americkú podporu vstupu Ukrajiny do NATO.
Hlavolam pre NATO
Aj napriek ukrajinským hviezdnym úspechom sa nepodarilo naplno zužitkovať rozvíjajúce sa vzťahy so západnými inštitúciami. Jadrom problému bola počas éry prezidenta Kučmu dobrovoľná „multivektorová" zahraničná a bezpečnostná politika. Očividná snaha nájsť rovnováhu medzi Západom a Východom bola čoraz väčšmi chápaná ako úsilie o neutralitu, ba až izoláciu od hlavných medzinárodných inštitúcií, najmä od NATO. Orientácia na viacero strán sa začala spájať s nerozhodnosťou a postávaním na pomedzí, najmä keď čelila asertívnemu Rusku po nástupe prezidenta Vladimíra Putina v roku 2000. Táto politika ponechávala krajinu v čoraz väčšej bezbrannosti voči tlakom Kremľa.
Obdobie po Oranžovej revolúcii v novembri 2004 bolo takisto, aj napriek otvorenosti preukázanej Washingtonom a Bruselom po demokratickom prevrate na Ukrajine, poznačené nevyužitými medzinárodnými príležitosťami. Rozpaky okolo strategickej orientácie Ukrajiny, najmä po vymenovaní Viktora Janukovyča za premiéra v auguste 2006, boli umocnené neexistenciou čitateľnej orientácie a jednotného rozhodovania v rámci vrcholných politických štruktúr. Pretrvávajúce rozpory medzi rôznymi centrami moci týkajúce sa úlohy prezidenta v zahraničnej politike a konflikty o novej ústave brzdia úsilie Ukrajiny na medzinárodnom poli a podkopávajú bezpečnostnú stratégiu Kyjeva.
Kyjev v otázke členstva v NATO vysiela zmiešané signály. Napríklad v máji 2002 prezident Kučma ohlásil cieľ Ukrajiny definitívne vstúpiť do NATO. Táto pozícia bola posilnená prezidentom Juščenkom, ktorý pri zrode Oranžovej revolúcie označil vstup do NATO za národný cieľ. Toto strategické rozhodnutie však poprel premiér Janukovyč, ktorý počas návštevy Bruselu v septembri 2006 podporoval spomalenie približovania sa k Aliancii a vyhlásil, že Kyjev sa na bukureštskom summite NATO nebude uchádzať o získanie MAP.
Aj keď integrácia do NATO bola podporená deklaratívne, nebola podchytená primeraným politickým záväzkom ani aktívnou kampaňou na zlepšenie obrazu NATO medzi ukrajinskou verejnosťou. V otázke reformy armády je Ukrajina čoraz väčšmi pripravená na MAP, politicky však naďalej zaostáva. Je to dôsledok dvoch faktorov: štiepenia na najvyššej politickej úrovni a nízkej podpory verejnosti vstupu do NATO, ktorá sa pohybuje pod 30 %. Aby sa Ukrajina mohla stať dôveryhodným kandidátom pre NATO, musia jej predstavitelia dokázať, že cítia pretrvávajúci a zjednocujúci záväzok voči transatlantickej bezpečnosti a vysvetliť svojim občanom výhody a nevýhody členstva v Aliancii.
V marci 2008 ukrajinský parlament (Verchovna Rada) prijal uznesenie, že bude hlasovať za vstup do NATO iba ak bude členstvo najprv odsúhlasené v celonárodnom referende. Ukrajinské štiepenie posilňuje zjavné váhanie niektorých vlád NATO, či jej majú ponúknuť MAP. Na stretnutí ministrov zahraničných vecí NATO v Bruseli 6. marca 2008 sa nemecký minister zahraničných vecí Frank-Walter Steinmeier a jeho francúzsky náprotivok Bernard Kouchner postavili proti snahe Poľska a pobaltských štátov ponúknuť Ukrajine a Gruzínsku MAP. Berlín a Paríž zostávajú skeptickí v otázke, či tieto dve krajiny spĺňajú všetky podmienky NATO a sú presvedčení, že vzťahy EÚ-Rusko sú dôležitejšie ako vzťahy Ukrajiny s NATO.
Niektorí západoeurópski diplomati argumentujú, že v záujme zlepšenia vzťahov EÚ-Rusko by Aliancia nemala odporovať Kremľu v čase, keď novozvolený prezident Dmitrij Medvedev iba preberá úrad. Poskytnúť Ukrajine MAP s perspektívou budúceho vstupu do NATO by vraj ešte zhoršilo kontakty Európy s Moskvou. Naopak veľa nových členov NATO a susedov Ukrajiny vehementne podporuje jej vstup do všetkých západných inštitúcií, nakoľko by to lepšie ochránilo Európu pred ruskou agresívnou politikou. Washington sa tieto protichodné tendencie snaží utlmiť tak, že podporuje postupné začlenenie Ukrajiny do NATO za predpokladu, že ukrajinskí politici a verejnosť dospejú ku konsenzu.
Ruskí predstavitelia sa naďalej tvrdohlavo bránia členstvu Ukrajiny v NATO. Nie však z dôvodu, že by v Aliancii videli bezpečnostnú hrozbu, ale preto, že vstup by podstatne znížil príležitosti na opätovné pohltenie Ukrajiny do Moskvou ovládaného eurázijského „strategického pólu", ktorého účelom je zadržať a zvrátiť vplyv Spojených štátov. Poskytnutím veta Rusku v otázke bezpečnostnej orientácie Ukrajiny blokovaním jej cesty do NATO sa môže nielen spomaliť postup Kyjeva, ale taktiež podporiť Kremeľ v ešte ráznejšom presadzovaní protizápadného kurzu.
jbugajski(at)csis.org
(Autor je riaditeľom Projektu nových demokracií a pracovník v Európskom programe Centra pre strategické a medzinárodné štúdie vo Washingtone, D.C. Publikácia tohto článku bola čiastočne financovaná z grantu Ministerstva zahraničných vecí USA. Článok vyjadruje osobné názory, zistenia a závery alebo odporúčania autora, ktoré nemusia nevyhnutne korešpondovať s názormi Ministerstva zahraničných vecí USA.)
